Nasledovné riadky sa týkajú aj nás novinárov,  ale najmä politikov. Najprv teda naša parketa. Skúsení novinári vedia a tí menej ostrieľaní by mali vedieť, že v žurnalistickej tvorbe oddávna platí, že prvým kontaktom čitateľa s obsahom článku je titulok. A nielen vedieť, ale najmä venovať tomu mimoriadnu pozornosť. Ísť do podrobného rozboru by znamenalo vyčerpať sa touto témou v celom nasledovnom príspevku. Preto aspoň malé vysvetlenie o nadpise  tohto príspevku. Aby nedošlo k nedorozumeniu, týka sa malosti a veľkosti štátov a národov, ako aj ich vlád. 

Na upresnenie, uvedená myšlienka z dávneho Grécka znie, že vlády malých krajín sa správajú tak ako musia a veľkých, ako chcú. Vieme to od múdreho Thukydidesa, inak najstaršieho   dochovaného antického historika, o ktorom sa síce presne nevie, kedy sa narodil a zomrel, niekedy okolo 400 rokov pred Kristom, ale jeho Dejiny Peloponézskej vojny sú pozoruhodné aj z dnešného pohľadu. Uvádza sa ako vôbec prvý historik, ktorý pri písaní dejín odmietol zdôvodňovať ľudské zlyhania zásahmi bohov. Ak sa tejto myšlienky držíme aj v dnešných moderných časoch, je jasné, že vyhovárať sa na nadprirodzené vplyvy nepomôže a vývoj ľudstva, tak ako doteraz, sa bude uberať vďaka ľuďom. Aj keď sa treba zamýšľať o úlohe vynikajúcich osobností, vlády malých sa správajú ako musia a veľkých ako chcú… Ešte pred nástupom Trumpa do úradu bolo „hriešne“ tvrdiť, že pri vojne na Ukrajine ide o konflikt, ktorý bude musieť riešiť Rusko a USA. Ukrajina nie je malá, ale v hre veľmocí, navyše disponujúcich jadrovými zbraňami, bude „musieť“ a azda sa čo najskôr dožijeme toho, že výslednicou bude mier. Len či nie je priveľmi  oneskoreným tragickým poznaním /nielen v rusko-ukrajinskom konflikte/, že sa tlčú a tlčú, že státisíce umierajú, aby napokon sa dospelo do štádia, aký bol na samom začiatku. A tu si autor dovolí jeden veľký oblúk od medzinárodnej politiky k domácim udalostiam. Zamyslením, či Thukydidesovo múdro platí iba pre štáty a národy a ich vlády alebo aj pre jednotlivcov.  Uvádzam to preto, lebo v spravodajstve a komentároch počas víkendu rezonovalo najmä meno 42-ročného poslanca NR SR Samuela Migaľa,  ktorého vylúčili z Hlasu SD a dnes múti vodu, ako síce „malý“, ale s tromfovým esom v ruke. Aspoň si to myslí. Po stretnutí so šéfmi progresívcov sa nedal počuť, že chce povaliť vládu a netúži po ničom inom ako o predčasných voľbách, ale… Ak „sa nepodarí nájsť mechanizmus, ako by mohol podporovať koalíciu“, vyhlásil, že chce byť mostom medzi ňou a opozíciou ! Ak Migaľov „štátnicky“ postoj zdieľajú aj jeho ďalší dvaja kolegovia, to už nemá ďaleko k tomu, čo premiér Fico charakterizoval, ako stav, že ho to „už nebaví“. Vláda síce funguje, ale ako to bude v parlamente, je tak trochu aj vo hviezdach, ak to má závisieť od budovateľa mostov… Niečo tu nesedí a tak k trochu aj zapácha. Ak má stabilita v spoločnosti  bez ohľadu na demokratické voľby a vládny program závisieť od toho, že vlastne jediný /vládny?/ poslanec, ktorý ešte len bude hľadať mechanizmus… A radí sa o tom s vodcom opozície Šimečkom,  podľa ktorého sa to  „teraz láme, kde budeme patriť“.  Migaľ s dvoma kolegami vraj môže „pomôcť rozhodnúť“. Bez ohľadu na sympatie alebo nesympatie k Ficovi a koalícii, čosi je zhnité v štáte /nie dánskom/. Len aby na to nedoplatil menej skúsený a ešte stále nie „veľký“ Šimečka. Ale to by bolo už o inom.

Milan Španír, publicista