Kto sa spoliehal, že dnes v prvý februárový deň v pravidelnom čase desať minút po dvanástej hodine si vypočuje rozhlasové Sobotné dialógy, zbytočne napínal uši. Namiesto toho zneli inak pekné melódie, aj informácia, ako ona veľmi miluje a jabĺčko daruje, keď milý na svitaní zanechá milovanie. A pod. Nech kolegovia zo Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ prepáčia možno nepodarený pokus o sarkazmus, ale čo k tomu dodať ? Absencia relácie súvisí s tým, že jej moderátor Baránek sa rozhodol aspoň v STVR zavesiť mikrofón na klinec, keď nezvládol kritiku. Čo najviac zaráža je informácia, ktorá síce na vlnách neodznela, ale kdesi sa objavila, že vedenie rozhlasu za Baránka nenašlo náhradu ! Keby sa tak rozhodol povedzme rušňovodič, ani vlaky by nechodili ? No paráda…
Prijmime, aj keď so značnými rozpakmi novinku, že novinárov je ako šafranu. Ďalej to komentovať netreba. Ktosi má klapky na očiach alebo je ovládaný ohlávkou. Členovia SAN sa zhovievavo usmievajú, čo už… Popri žurnalistoch dôležitým článkom sú politici. Tých máme viac ako dosť a predstavme si, že dokonca podaktorí by aj zo záhrobia nakukli. Jeden z nich je čulý viac ako dosť. Mám na mysli Mikuláša Dzurindu. Pamätám sa, ako keby to bolo dnes. Obyvateľovi Lučenca a novinárovi pripadalo výnimočné, keď sa mohol neformálne porozprávať s viacnásobným premiérom Mikulášom Dzurindom. Ten 14. februára 2012 navštívil toto mesto. Knižka s osobným venovaním pod názvom Rozhovory bez hraníc bola milým zavŕšením zaujímavého dialógu.
Rozhovory bez hraníc spolu viedli Dzurinda a Miloš Zeman. Predseda Európskeho parlamentu a premiér Poľska v rokoch 1997 až 2001 prof. Jerzy Buzek v predhovore ocenil, ako „takmer každý občan našich krajín dokáže rozumieť občanovi druhej krajiny… ktorým nič nestojí v ceste, naopak oveľa viacej vecí nás spája, vytvára to mocnú synergiu a prináša spoločný úspech“. Žiada sa podčiarknuť, , že občanovi druhej krajiny… A čo tej vlastnej ? Profesor Buzek má 85 rokov a ak toto konštatoval, určite čerpal z bohatých životných skúseností. V aktívnej politike už nespôsobí a či mení názory, nemám informácie. Dzurinda je najmenej o 15 rokov mladší a vtedy sa vyjadril, že je dobré, ak politici „vedú tvorivý dialóg, občas si odporujú, ale nenapádajú sa“.
A čo si myslí „Miki“, ako ho volali priatelia, v súčasnosti, keď zistil, že do politiky sa asi nevráti, aj keď nejaký ten pokus prednedávnom podnikol ? Ešte stále máme „spoločný hodnotový systém“ a prekážkou naplnenia spoločných cieľov nemusí byť priateľstvo medzi ľuďmi, ako v spomínanej knižke tvrdí Zeman ? To vraj s politikou nemá nič spoločné. A ak priateľstvo, múdro povedal Zeman, tak rešpekt voči tomu druhému. Takže, rešpekt, s čím súhlasil aj Dzurinda. Ak dnes na internete čítam stanovisko Mikuláša Dzurindu, že v osobe Roberta Fica nám vládne „hochštapler, oportunista, populista“, to nie je hrubá osobná urážka nielen politika, ale aj národa, ktorému vládne, ak nie celému, tak väčšej časti, čo bolo prejavené v demokratických voľbách ? Toto rozdúchavanie pahreby, v ktorej možno už je pušný prach, je to správne posolstvo s odkazom Dzurindu ? Po takomto obskúrnom vyjadrení by si Miloš Zeman opäť sadol za jeden stôl s Dzurindom ? Alebo by vykúzlil nejaký svoj povestný bonmot, ktorým by osvedčil, že mentálna výbava každej osobnosti sa skôr alebo neskôr prejaví, aj keď sa skrýva za ušľachtilé reči. Nezastávam sa premiéra Roberta Fica, on to nepotrebuje, dokáže sa obhajovať aj sám. Keď nad Lučencom lietali formácie amerických bombardérov, aby zhadzovali bomby na Belehrad a premiér Dzurinda mal v tom prsty, prevládali rozpaky, ale o „hochštaplerstve“ som verejne nehovoril a ani nepísal. Ak Mikuláš v knižke deklaroval svoje presvedčenie, že „to, čo je založené na netolerancii, na nenávisti, nemá perspektívu“, mal pravdu. Platí to aj dnes, ale mnohí sa od toho odklonili, vrátane bývalého premiéra a predtým železničiara. Či pri tomto svojom pôvodnom povolaní vedel, že na koľajniciach nemožno tolerovať neporiadok, lebo sa vlaky budú zrážať, nevedno. Platí to aj v spoločnosti. Podpásové osočovania politických protivníkov sú začiatkom zrážok, rozpoltenosti a manipulácií. A človeku je ľúto, že k tomu prispievajú aj ľudia, ktorí sa iba hrali na iných.
A novinári, ktorí by na to upozornili ? Keď je ich odrazu tak málo…
Milan Španír, publicista