Ako chodenie na tenkom lane vysoko nad priepasťou, aj takto ľudia už začínajú vidieť to, čo svet zažíva. Alebo, ako korčuľovanie na tenkom ľade, keď to už praská, ale odvážlivci, presnejšie hazardéri, to ešte skúšajú. Aleb, ako cestujúci v lietadle, ktorému horí jeden z dvoch motorov, stroj ide prudko k zemi, nik už pomaly neverí, že sa to dá prežiť. Bol to prst Boží alebo nevídaný zázrak a pilotom sa podarí záchrana, keď chýbali už len sekundy.
Ide o príkre prirovnania, keď na úrovni správ z nočnej NHL a tenisových prekvapení vnímame, že Biden ešte prezidentuje a vďaka tomu do Ruska lietajú rakety USA a iných spojencov z NATO pri obrane nečlenskej Ukrajiny ? Keď z ruského územia letí na ukrajinské mesto supersonická raketa s náložou, ktorá, chvalabohu, nie je jadrová ? Či na začiatku 60-tych rokov počas kubánskej krízy to bolo podobné, horšie alebo menej zlé, je už len na úrovni akademických debát. Mnohí, ktorí to zažili, už nie sú medzi nami a mladým to skoro nič nehovorí. Len jednou vetou, sovietsky vodca Chruščov prisunul na Kubu na dohľad od amerického Miami rakety a USA sa ani trochu necítili bezpečne. Jadrový konflikt medzi veľmocami bol už na spadnutie. Tak ako teraz ? A teda, čo teraz? Máme si zvykať na možnosť, že pri rannej kávičke sa popri donedávna nepredstaviteľných informáciách zrazu dozvieme, že v tej rakete s 10-násobnou rýchlosťou zvuku sa iba „omylom“ vyskytla atómová nálož ? Že tá hirošimská v porovnaní by bola iba slabším odvarom? Fuj, Pánboh s nami a zlé preč ! Keď sa spomenie Boh, koľkým stámiliónom alebo viac ako miliarde ľudí príde na um jeho námestník na Zemi, ktorý síce nemá mobil na spojenie so šéfom/nech mi je odpustené/, ale azda by mohol viac? Aj keď pápež nemá divízie, ako to správne postrehol aj Stalin, je dosť ludí na planéte hľadajúcich nádej práve týmto smerom. Hľadanie nádeje…Veru, veru, chýbajú osobnosti a nespochybnitelné autority. Ako bol Ghandí a mnohí ďalší. Mozgovú kapacitu má aj dalajlama, ale akosi o ňom nepočuť. Trochu viac slýchať o generálnom tajomníkovi OSN, ale koľko ľudí u nás si spomenie na jeho meno? Ak som skalopevne tipoval, že v USA to vyhrá Trump a nie stále sa smejúca Kamala, tipnem si aj teraz. Škoda, že ma s tým predbehol Andrej Danko… Tvrdím alebo skôr verím, že napokon to ostane na Putinovi a Trumpovi, aby našli kompromis. Nie taký, že vy si postavte veľkú základňu v Charkove, čo je do Moskvy pár minút a my sa vrátime blízko k tomu spomínanému Miamy a tiež to nebude ďaleko k New Yorku a Washingtonu. To by bolo ako z blata do kaluže. To je jedno ako, len nech svet má viac istoty, že ten popraskaný ľad nepozabíja a lano nad hlbocinou vydrží. A prečo tento opatrný optimizmus? Neverím, že často samopašným nemeckým či holandským a iným dôchodcom a občanom vyspelých krajín na čele s USA s blahobytom /prezidentské voľby to jasne naznačili/, sa páči myšlienka najmenej stonásobne horšej Hirošimi !
Milan Španír, publicista