Valí sa to okolo nás, rútia sa akoby nezastavitelné vlaky, lavíny, ktoré nemilosrdne zanechávajú spúšť, vrátane ľudských životov. Keď nie to, aj voda vie zamávať osudmi, oheň býva nepríjemným pánom, už dávno nebolo zemetrasenie ? 

Tieto a ďalšie udalosti sa aj vďaka médiám a novinárom dostávajú takmer okamžite do povedomia verejnosti,  hádam bez výnimky. Kto už nemá rádio alebo televízor, mobil alebo počitač a kto si nevšimne sociálne siete ? Frekvencia aj šokujúcich správ je vysoká a treba si priznať, že ideme spať s obavami, čo bude zajtra. Asi by sa patrilo postaviť do popredia zahraničie, lebo vojna u susedov je niečo nepredstaviteľné a zrazu hmatateľné. A nielen u susedov, kde sa veselo bombarduje. A zabíja. Akoby anonymne. V bombardéri niekto potiahne páčku a ono to s určitosťou tam dole zabije desiatky, stovky, tisíce ľudí. Ten človek, ktorý to spôsobí, si večer dá doma pivko alebo drink, ľahne do postele a nič ho nemrzí. Keby stál so zbraňou v ruke proti inému človeku a prebodol by alebo podrezal, či zastrelil, asi by sa v ňom niečo pohlo.

Tentoraz ostaňme u nás doma. Možno nie každý súhlasí, ale my novinári sme často na pohodlných pozíciach,  podobajúcich sa na tých živých robotov poťahujúcich  páčky uvoľňujúce bomby. Vysvetlím – napíšem o niečom, môže to ostať iba obyčajnou správou alebo k tomu pripojím komentár. Hovorí sa, že  správa v novinách žije jeden deň, zajtra už môže byť nezaujímavá. A tým to hasne. Lebo  bomba vybuchla a  článok vyšiel. Bomba zabila, jeden článok nič nevyriešil. Udalosť v Košiciach, kde zomrel človek,  nie je senzáciou, ale tragédiou. Investigatívny novinár by mal tvrdohlavo ísť za vecou až do konca. Ale bez politickej motivácie ! Iný človek v Nových Zámkoch prežil, ale len o vlások unikol smrti aj  vďaka šestnástim infúziam. A napriek tomu v prepúšťacej správe podpísanej primárom profesorom, doktorom vied, sa píše o prebiehajúcom mozgovom infarkte, podporenom cukrovkovým kolapsom, pravdaže odbornejšie. A prečo k tomu došlo ? Aj preto, že policajti v počte 15 sa nevedeli celý deň dohodnúť, či došlo len ku krádeži alebo aj ku krádeži vlámaním. V deň smrti matky opatrovateľa, ktorého potom o polnoci vytiahli z postele a v pyžame bez ponožiek poslali na ulicu. Veď čo, už umrela. A dva dni nemal svoj inzulín. Senzácia to nie je a novinárov také čosi nezaujíma, veď prežil. O prípade vie úrad inšpekčnej služby, má asi iné starosti, sekretariát ministra vnútra, aj tam majú iné trable, brannobezpečnostný výbor parlamentu je ticho,  zareagovala okresná prokuratúra, generálna to posunula do Nitry, jeden slušný policajt už spísal čiastkový protokol. A novinárom je to šuma-fuk. A prečo sa na to mali pozrieť? 

Páchateľky vlámania  odmietli vydať pre toho vyhnanca inzulín a ďalších asi desať druhov liekov. Skoro ako eutanázia.  Tvrdili policajnej hliadke, anonymne spoza brány,  že v chladničke sa nenachádzajú. A na druhý deň igelitku s liekmi a inzulínovými perami a s ďalšími osobnými vecami 78- ročného muža s preukazom ZŤP vyhodili do predzáhradky domu. Jeho manželke poslali o tom SMS. Ukradnuté pohrebné peniaze asi nepribalili. A výsledok ? Rómsky dorast sa na korisť vrhol a injekčné striekačky poslúžia. Aj lieky, čo sú užitočnejšie ako Okena. Neuveriteľné? 

Aj keď autorita novinárskej obce je možno mizerná, máme šancu. Ísť za vecou, ale dotiahnuť ju do konca. Nielen vtedy, ak strieka krv alebo nechýba sex. Získať si dôveru verejnosti, že ak už nič nepomôže, ani farári už nič nevykričia z kancľa, aspoň tie médiá sa zastanú….

Milan Španír, publicista