Premýšľam, ako šikovne sa vyhnúť podozreniu, že na myšlienku slovenského sna som prišiel po vyhlásení výsledkov volieb v ďalekom Gruzínsku. Vládna strana Gruzínsky sen totiž práve vyhrala parlamentné voľby.

O politike v prekrásnej zakaukazskej krajine, bez gúglenia, viem akurát toľko, že je kandidátskou pre vstup do Európskej únie a že víťazná strana nie je naladená proeurópsky, ale skôr prorusky, čo sa nepáči ani prezidentke. A že napriek okolo sedempercentnému rozdielu v počte hlasov opäť dochádza k častému trendu, t. j, k spochybňovaniu výsledkov, lebo boli vraj sfalšované. Ide to dokonca až tak ďaleko, že porazení, ktorí sa označujú za Koalíciu za zmenu, hovoria, že došlo k uzurpácii moci a ústavnému prevratu.Toto veru neveští nič dobrého. V hlavnom meste Tbilisi a v okolí nikdy nemali ďaleko k horkokrvným reakciám. Pravdaže, my na Slovensku neželáme sympatickému ľudu nič zlé, napokon aj počas existencie spoločného štátu Gruzínci vždy vedeli, že „nie Čechy prijechali, ale Slovaki“, čo nebolo samozrejmé v bývalom Sovietskom zväze. Možno k tomu poznaniu a zblíženiu prispelo niekoľko koprodukčných filmov, najmä kultové dielo Prerušená pieseň.

Ak sa hovorí o povolebných trendoch, ktoré nie sú priam vzorové z demokratického hľadiska, patrí sa presunúť zo Zakaukazska do Spojených štátov aj v kontexte, že už o pár dní, v utorok 5. novembra, tam vyvrcholí predvolebná prezidentská kampaň. Stačí si spomenúť na ostatné voľby a krvavý útok na Kapitol. Božechráň privolávať niečo podobné, ale aj za oceánom je „národným športom“ spochybňovať voľby, najmä ak sú tesné a ono to vyzerá, že rozdiely v ziskoch kandidátov môžu byť na úrovni štatistickej chyby. Čiže, čoho sa ešte môžeme dožiť, je vo hviezdach, ale jedno je isté. Ani gruzínsky a ani americký sen autor týchto riadkov nemal na zreteli v uvedených súvislostiach, keď hovoril o sne slovenskom. Ide skôr o lexikálno-sémantickú rovinu, hoci od politiky sa nikdy nedá celkom odpútať.

O čom teda má snívať bežný slovenský občan, ktorý by sa rád dožil spokojnosti, ako sa hovorí od a do zet, hoci ľudské životy v spoločnosti sa vyvíjajú tak, že neradno sa spoliehať na naplnenie ilúzií. A predsa. Kto si zvykol obetovať rodinnú pohodu a priamo sledovať všetky tri diskusné televízne relácie, od jednej vo verejnoprávnej televízii až po dva v súkromných, ktovie, možno ľutuje stratený čas. Komentovanie každej z týchto relácií by nevyhnutne vyvolalo dojem, že autor niekomu nadŕža. Skôr koalícii ako opozícii. To je dané tým, že či sa niekomu páči alebo nie konštatovanie, že tí moderátori sú zjavne priaznivejšie naklonení na jedno, a to opozičné spektrum, a vôbec nedbajú na vyváženosť a korektnosť. Keby len v súkromných médiách…

Všimol si divák dnešného nedeľného vydania O 5 12 správanie moderátora Gudiaka ? Nie, nie je to prvý raz. O úvodný vstup požiadal ministra obrany Kaliňáka. Osladil mu to tým, že v upútavke dal priestor vyjadreniu šéfa progresívcov Šimečku, ktorý bez mihnutia oka tvrdil, že „nežije sa nám lepšie, naopak, všetci sa máme horšie“. A to naozaj ? Niekto zlomyseľný by sa opýtal, koho tým mal Michal na mysli ? Iba svoju širokú rodinu ? Aj ďalšie výroky v relácii o „ožobračovaní ľudí, dusení podnikateľov, rozvracanie verejných financií“ boli zarámcovaní do katastrofickej situácie po uplynutí štvrtinového čas mandátu Ficovej vlády. A teraz mal byť múdry minister Kaliňák. Hádam to najrozumnejšie čo povedal, bol výrok, že „keď čítate jedálny lístok, ešte to neznamená, že budete jesť“. Možno v inej súvislosti, ale moderátor by sa mal zamyslieť, či pred reláciou zjedol to, čo si prečítal. Či v scenári stálo, že Kaliňáka hneď na začiatok treba päťkrát zastaviť, aby nedopovedal vetu. Mimochodom, druhému hosťovi otitulkovaného ako M. A. Tomáš Valášek, sa „nepodarilo“ skočiť do reči ani raz ! Zbytočne sa smerák Kaliňák pokúšal zhodnotiť správanie opozície a predostrieť zjavné pozitívne počiny Ficovej vlády, moderátor sa „na to “ nepýtal, vraj sa opýtal na iné. Bez povšimnutia prešiel aj ministrov výrok, že treba zriadiť úrad vyšetrovania zločinov v období rokov 2020 až 2023. Telefonovali mi viacerí známi, že po pätnástich minútach televízor vypli, to znechutenie bolo príliš. A kto si zapol znovuzrodené Na telo, tiež ho to v jednej chvíli nadhodilo na stoličke. Keď predseda SNS Danko vypotil slovné spojenie „liberálne ideológie“, moderátorka Lacová predsedu nemilosrdne usekla. Čo ju na tomto výroku pobúrilo, vie iba ona sama.

A vrátim sa úplne na začiatok k tomu snu. Nemienim sa sťahovať do Ameriky a ani ešte niekedy cestovať do inak príťažlivej krajiny v Zakaukazsku. Na veci hľadím profesionálnymi očami ako emeritný novinár. A mám veľmi zlé pocity. Nevedno ako sa k úrovni nedeľných diskusií v televíziách a rozhlase a vôbec stavu médiá vyjadria členovia Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ na najbližšom decembrovom sneme, ale jedno je isté – medzi takmer 800 členmi sú desiatky novinárov, ktorí by strčili do vrecka tých, ktorí dnes sa vyfarbujú tak, že buď to nevedia, nechcú alebo majú to nalinkované. Ešteže máme takú „mierumilovnú vládu“, ktorej neprišlo a ani nepríde na um napochodovať s kukláčmi do televízie a po voľbách to všetko vyhnať, ako sa to stalo v Poľsku…

Milan Španír, publicista