Na začiatku  tohto príspevku si dovolím použiť český jazykový prvok, t. j. čechizmus alebo bohemizmus. Ide o slovo „zpovzdálí“, čo sa u našich susedov chápe nielen ako neveľká vzdialenosť, ale aj s významom pristupovať k niečomu nepriamo, nenápadne a s okľukou.

A tak teda viac ako dve desiatky rokov bývam sto kilometrov od hlavného mesta, čo mi umožňuje pozerať sa na politický a spoločenský vývoj formujúci sa najmä  v Bratislave ani  nie tak z hľadiska vzdialenosti, ale skôr s tou okľukou a teda nepriamo, nenápadne.  Ako ten dramatický hrdina, ktorý sa do toho nemiešal,  ale sledoval to takpovediac „zboku“. Ako podľa legendy  tí naši pltníci, keď sa dozvedeli, že ich vlasť vypovedala vojnu zámorskej veľmoci, čo sa zaujímali, či sa majú vrátiť domov alebo napadnúť tie /škaredý výraz/ zboku… A teraz už vážne. Ten pridlhý jazykovedný úvod len preto, že uvedená osobná situácia prináša jeden problém, a to je /ne/informovanosť. Niekto by to spochybnil, veď v čase internetu a sociálnych sietí sa vie všetko, načo byť na tvári miesta, vyťažovať informátorov, a pod. Ibaže, novinári / pokladám sa za súčasť tohto zboru/veľmi dobre vedia, že každú informáciu si treba aspoň z dvoch zdrojov. A spôsobom, ktorému dôverujem. A tu sme pri koreni na pohľad malého, ale v skutočnosti vážneho problému. Použijem čerstvý príklad. Žiada sa mi komentovať významnú udalosť dnešného dňa, ktorou je slávnostný podpis memoranda medzi vládou SR a zástupcami juhokórejskej spoločnosti Hyundai Movis. Odhliadnuc od toho, že kolegovia žurnalisti v drvivej väčšine  na prvom mieste uvádzajú, dokonca v titulkoch, koľko miliónov do toho investuje na daňových úľavách slovenská vláda a cudne zamlčujú dôležitejší fakt… Totiž, že tí obchodníci Juhokórejci do toho vložia desaťnásobne viac peňazí a ako to pomôže ťažko skúšanému regiónu okolo Novák, ani nehovoriac.

Ale ešte niečo. Čitateľ, divák a poslucháč nemusí okamžite spracovať vo svojom vedomí vyššie uvedené fakty, ale okamžite spozornie, ak sa mu predkladá nepresná, pomýlená alebo zavádzajúca informácia o tom, kto slávnostne podpísal. A nech sa na mňa mladší kolegovia od pera nehnevajú, ale očakával by som, aby si čo najstarostlivejšie  overili správne meno a priezvisko. Pri Robertovi Ficovi sa nedá pomýliť, ale generálny riaditeľ juhokórejského gigantu si hádam zaslúži elementárnu úctu. A tak z povzdálí, lebo inú príležitosť momentálne nemám, sa pýtam, ako sa to vlastne volá ten šéf, ktorý stál vedľa nášho premiéra a spolu s ministerkou Sakovou slávnostne podpisoval ? Z televízora som jasne počul /a bol to priamy prenos/, že to bol „generálny riaditeľ“. Jeho meno – Lee Gyu Suk. Odpustil by som, keby v printovej správe použili namiesto generálneho riaditeľa označenie prezident. Ale iné meno ? Mali  kolegovia na mysli pána Suka alebo pána Soka ? Nebudem to ďalej rozvíjať, chcem len naznačiť, že tí ľudia, ktorí nás kedysi obrazne  viedli za ručičky, kým nám umožnili uverejniť pár riadkov a na konci skratku alebo podpis autora, si dali záležať na presnosti. Platili dve známe zásady. Novinová strana sa  nedá rozťahovať ako niečo,  čo sa dá a uverejnené slovo alebo údaj sa na druhý deň z novín vymazať nedá. Čierne ostane na bielom a oprava nie je ničím iným, ako priznaním chyby či neznalosti.

V súvislosti s prípravou na výročné snemovanie Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ nevdojak chodí  po rozume, či by naozaj nebolo na mieste inštitucionalizovať osvedčenú novinársku organizáciu a po takmer štvrťstoročnej existencii na spôsob podobných stavovských organizácií advokátov, sudcov, notárov, pod. Je jedno, či túto myšlienku oživil z minulosti /lebo tieto úvahy nie sú celkom nové/ predstaviteľ koalície alebo by sa pripojila aspoň časť opozície, ktorej záleží na etike, korektnosti, presnosti a slušnosti. Ako je známe, toto nie je ani proti Bohu, ani všeobecne akceptovanej morálke. Keď človek nad tým uvažuje, bez ohľadu na prípadne vyšší  vek a skúsenosti, nemôže sa vyhnúť veľkej pravde, že „furt“ sa treba učiť. Ak sa mladším nechce, nech od toho radšej utekajú. SAN od toho neuteká.

Milan Španír, publicista