Je hádam každému jasné, že náš národ podobne ako ďalšie a ďalšie spoločenstvá, bol veľakrát oklamaný. Nemá zmysel ísť do podrobností. A nebolo to až také ťažké. Teraz ide o to, ako to urobiť, aby „masy“ zistili, že naozaj často podliehali klamstvu. Totiž, stále platí myšlienka Marka Twaina, že je veľmi ľahké oklamať ľudí, ale veľmi ťažké ich presvedčiť, že boli oklamaní.
Slovenská asociácia novinárov /SAN/ sa starostlivo pripravuje na výročné stretnutie svojich členov. V decembri popri tradičnom programe udeľovania výročných cien a čestných uznaní pôjde najmä o etablovanie Etickej rady, ktorá bude dohliadať na novinársku etiku v médiách. Tu len drobná poznámka. Nie je celkom jasné, do akej miery verejnosť pozná situáciu novinárskej obce na Slovensku. Popri vyše 800 členoch SAN by sa niekto mohol opýtať, ako to je so Syndikátom slovenských novinárov. Teda s organizáciou, ktorá sa pasovala za nástupnícku po prednovembrovom Zväze slovenských novinárov a a privlastnila si všetok majetok. Ak si otvoríme webové stránku, svieti na nej budova na Župnom námestí v Bratislave. Teda známy Dom novinárov. Ibaže, kdeže tie lanské snehy sú… Babráctvom a chytráctvom novinári prišli o lukratívnu budovu. Dar od štátu sa rozplynul a nik zo syndikátnikov sa nehlási k zodpovednosti. Ponechajme ich však svojmu osudu. Ak ešte existujú, nech pracujú, hoci na ulici sa ťažko aktivizovať. Vrátim sa k pripravovanej Etickej rade našej SAN. Výborná myšlienka, je o čom sa zamýšľať a konať. Ak pod etikou rozumieme zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia, filozofickú disciplínu ako náuku o ľudskom správaní a v rámci toho aj skúmanie morálky, relevantného morálneho konania a jeho noriem, ako sa ukazuje, je toho viac ako dosť. Podnetov pre nás novinárov, aby sme obstáli. Sme akí sme. Naposledy som čítal názor kolegu, ktorého nebudem menovať, možno mu neublížim, keď poviem, že sa volá takisto ako nedávno odvolaný ukrajinský minister kultúry. Veď kto u nás aspoň zhruba pozná zostavu kyjevského kabinetu, pravda ? Nuž a tento kolega na troch riadkov sa znížil k toľkým hrubým urážkam tohto národa, že až rozum postáva, čoho sú ľudia schopní. Veď v poriadku, sotva štyridsiatnik s prísnym pohľadom patrí do rangu protivládnych žurnalistov, nech to zdôrazňuje v perexe každého článku, nič sa nedeje. Prečo však urážať národ alebo jeho značnú časť? Prečo rozosievať zlobu a nenávisť? Rovnako ako istý vraj vysokoškolský učiteľ, ktorý by celý nešťastný národ najradšej poslal do jaskyne. Pardon, nie národ, len „málopočetný zvyšok obyvateľstva…“ Ešteže tak. Aj tak by to bolo dosť ľudí, ktorí by ho v tej jaskyni privítali medzi sebou a vykonzultovali si to. Pripomínam to preto, že známe média reprezentujúce blok tých, ktorých premiér Fico na tlačovke v Modre označil za mediálny bordel“, hypertrofujú hoci okrajové, marginálne, hlúpe, bezvýznamné javy, ako napr. aj modranskú osemčlennú „masovú“ demonštráciu, čo slúži premyslenej taktike a stratégii. Na spôsob totalitnej propagandy. A teda etika žurnalistov je mimoriadne aktuálny problém. Tuším z roku 2011 čosi ako etický kódex novinára, z dielne Slovenského syndikátu novinárov, vraj „záväzné etické štandardy“, ktoré by mali platiť, ak dochádza k ohrozeniu mravných a etických postulátov. Kto si dnes na to spomenie ? A vedia mladí borci s pokrivenými perami a chrapľavými mikrofónmi, často odtrhnutí z reťaze, o čo by malo ísť ? Etická rada konštituovaná na decembrovom sneme SAN bude mať vlastný štatút a významné poslanie. Bokom by nemal stáť nik, kto sa tvári, cíti a štylizuje sa do poslania, či už s novinárskym preukazom alebo aj bez neho. V tom druhom prípade vlastne zastupuje iba seba samého. A to je veľmi málo.
Milan Španír, publicista