Nie je ľahké hodnotiť  stretnutie slovenskej a ukrajinskej vlády v Užhorode. Veľa sa dalo prečítať z vyhlásení oboch premiérov Roberta Fica a Denysa Šmyhaľa po skončení rokovaní. Debatovali aj medzi štyrmi očami. Kým dohoda o ďalšej spolupráci a pokračovaní v projektoch sa dá dešifrovať ako potvrdenie štandardných prvkov,  Ficov zámer pridržiavať sa každého plánu, ktorý má zabezpečiť mier na Ukrajine,  je takisto bez prekvapenia. Šmyhaľ ako keby bol oveľa stručnejší, ale jeho vyhlásenie o „politike  nového pragmatizmu“, čo vraj napomôže rozvoju našich vzťahov, nás musí postaviť do pozoru. Nejde totiž o nič viac a nič menej ako o to, že Ukrajina od začiatku budúceho roku nepredĺži dohodu o tranzite ruského plynu do Európy. Týka sa to najmä Slovenska a Maďarska. Premiér Fico vedel, že Ukrajina ústami Zelenského to avizovala už dávnejšie, dokonca slovami, že o tom nechce ani počuť. Bolo na stole aj presviedčanie „priateľa“ Šmyhaľa, aby sa uvedený postoj Ukrajiny zmenil ? Ak áno, čo sa dá predpokladať, nepomohlo to. Nuž čo, vysoká politika často prináša aj takéto momenty. Ich skutočný význam sa často ukáže až po čase. Dôležité je, kto má aké tromfy v rukáve. Ak je pravda, že svojmu východnému susedovi dodávame elektrinu v takých objemoch, že sme na druhom mieste /pátram, kto je na prvom, asi sa to dá uhádnuť/, to by tiež mohol byť tromf, ibaže hrozí,  že to je práve čosi, čo by sa mohlo chápať ako odveta. A to by asi nebolo  v očiach ukrajinských vodcov tým novým „pragmatizmom“. Spomínam to iba preto, že ak Ukrajinu čaká neľahká zima a elektrina je tam  bytostne dôležitá, plyn u nás nemá od toho ďaleko. Najmä s ohľadom na konsolidáciu, ktorá je aj zdražovaním a ak by obyvateľstvo postihli aj prípadne neúnosne zvýšené ceny,  zrejme by vzrástli nálady naznačujúce nevďačnosť suseda. Poukazovalo by sa na darovanie zbraní a zároveň aj nákupy najmä protiraketových systémov, čo sú stámilióny. V každom prípade to je  téma politického boja ako vyšitá.     

Trochu odbočím, hoci nie veľmi. Vrcholový politik by mal mať miesto v hlave iba na vážne veci. Na hlúposti iba  vtedy, keď niečo treba odľahčiť. Taký generál Charles  de Gaulle mal k tomu blízko, keď okolo neho lietali projektily atentátnikov a aj keď sa vyjadril, že ako možno  vládnuť národu, ktorý vyrába takmer 500 druhov syrov.  Nájde sa niekto, kto závidí premiérovi Ficovi jeho situáciu ? Spoločnosť ho neuchránila pri atentáte. Má pozíciu, ktorá pripomína pobyt v loďke na rozbúrenom mori  Mal by to chápať každý. A nebolo by dobré, keby aj pri zachovaní protikladných a dokonca až antagonistických zákopových vojen a vojničiek, koalično-opozičných,  pri precítení toho, že na tej loďke sme všetci, mali by sme aspoň trochu držať spolu ? Ale kdeže… Nespomínam si, či toľko zloby a nenávisti, ako sme toho dnes svedkami, bolo v nedávnej i dávnejšej minulosti, ak by sme sa odrazili od roku 1989. Zásadné zmeny mali vtedy  revolučný  charakter, ale trúfam si vysloviť odvážnu myšlienku, že ono to bola vlastne selanka. Mám ďaleko od škrupulóznosti, teda prehnanej úzkostlivosti, lenže  vidím slabosť spoločenského systému, ak dovolí na kilometre prekračovať kritiku a zamieňať si demokraciu, slobodu slova, slobodu prejavu a pod. za kruté a znevažujúce podpásové údery. Priatelia hovoria, ja byť Ficom… To v spojitosti s  najhrubšími primitivizmami. Pritom nejde iba o anonymných pisateľov na blogoch, ktorí strieľajú s vedomím beztrestnosti spoza bučka. Sú aj „strelci“ iného „hrdinského“ nastavenia. Na sociálne siete vyteperia nielen svoje meno a priezvisko, ale aj fotografiu a miesto bydliska.  Nejde iba o premiéra.  Je jedno, či na muške je  obyvateľ prvej obce na našej strane východnej, severnej alebo južnej hranice, či ide o starostu alebo ministra alebo dokonca ešte vyššie postavenú osobu. Prepáčte za výraz, ale je skutočným citátom. To „hovädo“ by sa /odkiaľsi/ nemalo vracať…

Chvíľku sa pri tom pristavme. Človek takto označkovaný má viacero možností. Najčastejšie to nechá tak. Súdiť sa ? O päť či desať rokov sa dožiť rozsudku ? Ak to ponechá bez povšimnutia, o svojom otcovi sa dočítajú deti, prstom si naň ukazuje okolie. A čo keby si takýto človek vzal dvoch – troch priateľov a zašiel sa opýtať, ako to autor hnusného výroku myslel ? Lenže, aj ten tvorca výroku môže mať priateľov – a čo potom ? Z malej vojny väčšia ? Toto chceme ? Asi naivne si myslím, že východisko z hlbokého marazmu by mohol byť návrat k osvietenstvu. Zjednodušene ide o filozofický smer, ktorého cieľom je nahradiť názory vyvierajúce z náboženských a politických autorít názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu. Aj Slovensko zažilo takéto obdobie, ale dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky ? A čo my novinári ? Netrúfam si ďalej pokračovať, je oveľa viac ľudí, čo disponujú  väčšou mozgovou kapacitou a skúsenosťami i informáciami.  Niečo by sa však malo stať.  Človeka to už pomaly  prestáva baviť. To naozaj je medzi nami tak veľa zlých ľudí ? Čo sa nevedia zmestiť do kože ?

Takže, počkáme si na osvietenca ? Len aby sme si ho nepotopili  skôr ako začne…

Milan Španír, publicista