Nielen v britskom parlamente, ako sa to stalo pred pár dňami,  dochádza k vzácnej zhode medzi vládou a opozíciou, keď ide o riešenie otázok, ktoré sa bytostne dotýkajú všetkých obyvateľov kráľovstva. A u nás ? Kedy naposledy alebo vôbec prišlo k podobnému súzvuku ? Dôvodom asi nebude, že nemáme monarchiu…Tuším pri referende o vstupe do Európskej únie. Lenže to je odvtedy, bisťubohu, už vyše dvadsať rokov. A odvtedy len boj, boj, boj, ako by deklarovali indiánski náčelníci.

Nemali by sme aj my novinári viac upozorňovať na potrebu väčšej ústretovosti, čo by bolo na prospech národnoštátnych záujmov? Najmä malé národy by to mali mať, ako sa hovorí, v popise práce. V takom veľkosťou porovnateľnom Fínsku sa nerozpakujú stavať pomníky vynikajúcim jednotlivcom /Paavo Nurmi/, pričom nikto netuší, akého politického zmýšľania  bol tento mimoriadny olympijský atlét. A opäť otázka, a čo u nás ? Škoda reči. Vhodnou pôdou na spoločné  „ladenie nástrojov“ by mohlo byť divadlo, ktoré produkuje najstarší druh dramatického umenia. Na scénach vystupujú herečky a herci, ktorí si dokážu zapamätať texty desiatok náročných hier. Teda cudzích myšlienok.  Človeku, ktorý túto schopnosť úprimne obdivuje, nejde do hlavy, ak naopak svoje vlastné  myšlienky sa nevedia naučiť, ale po skončení predstavenia nejaké posolstvá  čítajú z papiera. Alebo to nie sú ich myšlienkové pochody a ktosi im to nalinkoval ? Čitateľ už tuší, kam mierim. Áno, k incidentu aktérov z javiska s bývalou tenistkou a političkou Romanou Tabakovou. Začnem tým, že v divadle, ako špecifickej ľudskej činnosti,  sa stretávame so živou interakciou herca a diváka. Na rozdiel od iných aktivít odvodených od hry, napr. v športe, či ide o futbal, hokej, tenis a pod., predstavenie prebieha spravidla v dôstojnej atmosfére. Podobné to je aj v kostoloch. Iba ťažko si predstaviť, že počas svätej omše a homílie by veriaci nahlas komentovali kňaza, prípadne po skončení omše, keď si vypočujú jeho odporúčanie, že choďte v mene Božom, by sa hlásili o slovo a vyjadrovali to, čo aktuálne pociťujú, resp. vidia po svojom. V jednej obci na juhu Slovenska sa to stávalo, keď obrady navštevoval miestny podivín, ktorého museli takmer odnášať dvaja statní kostolníci. Vráťme sa k divadlu a k obrazom z minulosti. Diváci sa pekne poobliekajú, dámy sú v krinolínach /mimochodom, málokto už vie, že to boli silne naškrobené látky utkané z konského vlásia/, toľko koní už dnes nemáme… Muži sa tiež nedali zahanbiť a keď divadlo bolo zaplnené, herci mali radosť. Keď sa dobre naučili texty a prenikli až do hĺbky myslenia autora hry, radosť a potešenie bolo aj v hľadisku. Tak ako po kostole ľudia odchádzali naplnení bázňou Božou, aj po zhliadnutí a prežívaní pocitov z predstavenia by mali opúšťať svätostánok, ak máme na mysli národné divadlo, trochu iní, trochu lepší, možno aj trochu šťastnejší.

A tu zrazu, bác. Divadelný kus je na konci, ale herci ešte neskončili. Účinkujúci divákom prezentujú z papiera texty o niečom, čo je na hony vzdialené od myšlienok autora hry. S niečím sú nespokojní, raz to je ministerka kultúry, potom vláda a napokon to možno bude aj iná dôležitá téma, dnes je napr. aktuálna slintačka a krívačka. Lenže hovoriť o tom naškrobeným dámam a uhladeným pánom, ako sa hovorí, na plné ústa, by asi nebolo náležité a preto to dostane kulantnejší názov, povedzme Sme proti ohrozeniu živočíšnej výroby. A prečo nie ? Tak, a sme pri Romane Tabakovej, ktorá pochopila interakciu hercov a divákov tak, že po skončení divadelného predstavenia v Slovenskom národnom divadle, podčiarknime to slovo národné, sa verejne vyjadrila. Na javisko ju neprizvali, čo by bolo vzorne demokratické, hovorila z miesta v ôsmom rade.  V žiadnom prípade to nebolo neslušné a už vôbec nešlo o „vykrikovanie“, ako sa to snažila národu nahovoriť moderátorka s výrazným dekoltom, z istej súkromnej televízie. A počas dvoch minút odvážneho verejného vystúpenia /možno tej spomínanej interakcie hercov a divákov/ a pokusu upozorniť, že lepším a vhodnejším miestom by bola účasť na protestoch na ulici, ani neklamala. V tej spomínanej televízii divákov o opaku presviedčala politička Progresívneho Slovenska. Bez dôkazov, iba tak.

Ide o okrajovú  alebo dokonca len bizarnú záležitosť, malé extempore, na ktoré sa onedlho zabudne ? Ani nie, lebo aj toto je súčasťou toho permanentného boja na spôsob filmov o Indiánoch. A tak už len vyjadrenie obavy. Aby sa nám nestalo, že aj pri iných „interakčných“ podujatiach, napr. futbale, po strelení gólu hráč popri kotúli vpred a vzad vytiahne z trenírok kúsok papiera, pribehne k mikrofónu a vyjaví, čo si myslí povedzme o LGBTI. Príklad bude inšpirovať aj Wimbledon, kde tenisti po každom víťaznom matchi budú protestovať proti nelegálnej migrácii a v hokeji, v NHL, po povinnej bitke dobre nabudených chlapov sa všetci pomeria tak, že spolu budú vykrikovať, napr. že Kanadu si nedáme. A dosť bolo absurdít. Majme rozum. Ak po skončení divadelných predstavení sa majú čítať politické proklamácie, buď to zakážme alebo konštituujme pravidlá. Aby aj druhá strana mohla reagovať. Lebo dosť je takých, ktorým sa rozhodne nepáči zaťahovanie  divadla do politiky. Pravdaže, treba mať n a zreteli divácku zostavu. Určite v hľadisku inak reagujú ľudia z Bratislavy a povedzme účastníci kultúrneho zájazdu z Rejdovej, Klokočova alebo Čečehova. Tie obce uvádzam iba podľa náhodného výberu, ospravedlňujem sa ich obyvateľom.

Keď sa už spomenuli Česi, ešte jeden dovetok. V jednom filme sa povedalo, že „nedělejme z toho bramboračku“. Prekladať hádam netreba. Len dodať, že nerobme si hanbu, raz sa nám potomkovia budú smiať.

Milan Španír, publicista