Aj keď sa novinár zaviaže, že nebude nadŕžať žiadnej z politických strán či zoskupení, pozorný čitateľ vždy nájde, niekedy len medzi riadkami, náznaky priazne. Alebo nepriazne. Inak, malo by platiť, že nech si politici robia svoju politiku, veď ide o moc, ktorú sa snažia získať a či ide na prvom mieste o osobné výhody a až potom o záujmy spoločnosti, ono sa to ukáže.
Občan sa zamýšľa, čom sa to vlastne na Slovensku deje. Sme vyspelý národ, vzdelaný a históriou aj dosť skúšaný na to, aby vedel, kde je sever. Preto sa neodbytne vynára otázka, či to podliehanie istej davovej psychóze, čoho sme už takmer permanentne svedkami, je nám vlastné alebo či nie je čímsi alebo kýmsi infiltrované. Už tuším asi tretí raz na tomto priestore sa vraciam k istému americkému generálovi, ktorý počas kórejskej vojny v päťdesiatych rokoch chcel vymeniť niekoľko divízií za zopár rozhlasových vysielačiek. Načo bombardovanie, delostrelecké granáty, vrtuľníky, pušky, samopaly a projektily, keď stačí obyvateľstvu rozdať tranzistorové rádia a vo dne v noci im vtĺkať do hlavy tú jedinú pravdu. Neskôr sa to zdokonalilo. Ak my starší sme sa báli atómovej vojny, isté upokojenie prišlo v období vzájomného zastrašovania či zadržovania dvoch superveľmocí. Je jedno, kto začne, zhoríme všetci. Lenže, toto stálo príšerne veľa peňazí. A zrazu sa vyrojili stovky vedeckých inštitúcií, ktoré sa nezaoberali ničím iným iba ideologickou vojnou, presnejšie vplyvom propagandy na myslenie ľudí. Pomohlo to ? Samozrejme, že áno. A pokračuje sa v tom? Bodaj by nie.
A tu veľkým oblúkom treba prejsť k situáciu u nás doma. Čo ostane človeku v pamäti, keď v nedeľu okolo druhej popoludní vypne televízor a zamyslí sa, čo počul a videl od desiatej dopoludnia. Pri politických debatách koalície a opozície. Ešte plný nie celkom spracovaných dojmov si na paškál s dovolením beriem /mladších/ kolegov a kolegyne pred kamerami a s mikrofónmi. Zlyhávajú na plnej čiare. Buď to nevedia robiť alebo pracujú podľa premyslených pokynov. Platí to o verejnoprávnej STVR a rovnako aj o ďalších súkromných televíziách. Ako dôkaz by sa dali uvádzať desiatky rafinovaných a podprahových spôsobov, ale to by bolo na román. Pravdaže, sú výnimky. Chcem poprosiť národ slovenský a príslušníkov tu žijúcich národností, aby si aspoň dvakrát prehrali ostatné odvysielané O päť 12, V politike, či Na telo. Alebo ak sa nechce, počas nasledujúceho víkendu si treba sadnúť pred obrazovky s predsavzatím pozorne sledovať každé slovo alebo vetu moderátorov a moderátoriek. A bez ohľadu na to, s kým viac sympatizujú na politickej scéne, hodnotiť zjavné manipulácie vedomia.
Len jeden príklad, čo je už folklór. Ak sa dá priestor reprezentantovi jedného politického tábora a ten takmer päť minút si rozpráva, čo sa mu len zachce, s najmenej desiatkou klamstiev a výmyslov, bez skákania do rečí od oponenta, lebo aj takí slušní sa vyskytujú, dosť často nasleduje tradičná bezočivosť. Inak výnimočne usmievavá moderátorka nedá možnosť tomu druhému reagovať, lebo ona zo seba vysúka doplňujúcu otázku, a to odrapotané politikom s výzorom a mentálnym vybavením žiaka osobitnej školy, sa stáva písmom svätým. A tu som na konci. Je jedno, či pracovníci televízií nadŕžajú jednému či druhému debatujúcemu. V skutočnosti urážajú národ. Manipulujú s verejnou mienkou. Podceňujú schopnosť rozpoznať, či debata je vedená korektne alebo zlomyseľne a zámerne tendenčne. A ešte niečo – ak k tomu pristupuje trik, ktorý možno v poslednom čase odpozorovať, že druhý debatujúci reaguje opovržlivými gestami, posunkami a smiechom, na spôsob nespratných žiačikov. Ba dokonca ak desiatka prítomných na tlačovke strany sa nahlas smeje, keď predseda komentuje výroky inej strany, skoro všetci sa pritom takmer chytajú za bruchá, to už je už slabomyseľnosť. Ale účinná.
Takže, ešte jeden možno archaický výraz, otcu-materi, človeka trápi, čo nás čaká. Keby išlo len o to, že sme ako spoločenstvo odsúdení na dva plus – mínus početne rovnako rozdelené celky, nuž dobre. Bolo aj tak, že v takom Taliansku sa kedysi skoro každý týždeň menili vlády a prežili to. Aj protestné manifestácie nech sú. Ak je to folklór a ľudia sa nebijú dáždnikmi alebo niečím horším, prosím. Ak však politici a médiá skĺznu na úplne dno a budú vytvárať až smrteľne nezmieriteľné nepriateľstvá, to je už naozaj proti Slovensku. Lebo akcie často vyvolávajú reakcie. A potom, ako žiť ? A chráň nás pánboh.
Milan Španír, publicista