Ak je načim zamýšľať sa nad duševným zdravím národa, najmä v kontexte s tým, čo sa stalo v Spišskej Starej Vsi, ale nielen s tým, na um prichádza pohľad na tú stovku prítomných na poslednom sneme Slovenskej asociácie novinárov /SAN/.  Teda na všetkých tých, ktorí sa vlani v decembri zmestili do požičanej sály v bratislavskom  hoteli Apollo. Poznáme sa celé štvrťstoročie. Sem tam sa aj „míňame“, ako sa hovorí, veď taký je život. Jedno však viem vyjadriť zodpovedne – za každého dám ruku  do ohňa. A to už je čo povedať, ak v celej novinárskej obci by som takých  na narátal prstoch dvoch rúk.

Ide najmä o to, že celá spoločnosť je vďaka politike ohlúpnutá a že úroveň duševného zdravia národa, vrátane maloletých detí a mládeže, je na kriticky nízkej úrovni. Hádam sa o tom netreba dohadovať. Je to evidentné, veď ľudia už majú plnú hlavu obáv zo toho, čo prinesie nasledujúci deň.

A nejde len o občanov, ktorí trpia núdzou, rovnako a možno niekedy viac sa to týka aj tých, ktorí parkujú tri zahraničné autá na dvore. Títo by boli najradšej, keby to tak ostalo, lenže, ak  vypukne nejaký armagedon alebo aspoň čosi na spôsob Majdanu, čo pri existencii obrovského množstva zničujúcich zbraní je skôr zázrak, že sa ešte nič nestalo, všetko  bude  kompletne v keli. Dalo by sa to povedať aj zrozumiteľnejšie. Niečo ovplyvniť vieme, väčšinu nie. Ako prikázať našim hlavám a mozgom v nich, aby frontálne útoky na myslenie prestali, aby sme večer dokázali ísť spať s čistou hlavou a nie so scenármi hororového charakteru ? Priateľ sa sťažoval, že onú noc sa mu snívalo o štátnom vyznamenaní od prezidenta Ruskej federácie, vraj sa mu išiel „vručiť“ Rad Medveďa hnedého, druhej triedy. Ibaže, už predtým to bol telefonát od nového amerického prezidenta s obsahom, kde v Bratislave sa dá vypiť najlepšia káva a perlička, ako právnikovi sa mu dostal na stôl rozvod francúzskeho prezidentského páru.  Predsa, ten vekový rozdiel… Mimochodom, ten akt odovzdávania kremeľského metálu sa prerušil vo chvíli, keď kamarátova manželka v susednej miestnosti išla sušiť bielizeň. Hrmotala a bolo po sláve. Vidiac bledého manžela, urobila rázne rozhodnutie. Už žiaden televízor, mobil, internet, žiadne sledovania politiky. Veď inak, čo je toto za život ?

Hoci patrím medzi tých, ktorí profesionálne venujú veľa času pozorovaniu politiky, o Moskve sa mi ešte nesnívalo. Asi preto, že naposledy som tam bol  už veľmi dávno presne v decembri pred 36 rokmi  ako divák na hokejovom turnaji o pohár Izvestijí. Spomienky vybledli.  Ale hlava sa mi tiež krúti z toho, čo zažívam a mozog  jednoducho nevie spracovať – a rovnako aj drvivá väčšina občanov, čo sa to na nás valí. Naposledy „úspešný“ horolezecký výstup opozičného politika Matoviča na bránu Úradu vlády SR. Na spôsob opice. Predtým  chodil normálnym  vchodom resp. zadným vchodom, ak sa chcel  ako predseda vlády vyhnúť novinárom. Zavesil tam intontinenčné nohavičky. Možno sa dajú voľne kúpiť, ale spravidla to predpisuje urológ. Toto sa nevyjasnilo. A nedeľná televízna debata podpredsedu vlády Tarabu s opozičným predákom Šimečkom ml. Nech robím, čo robím, neviem sa spamätať. Obed nechutí. Na jednej strane pokojný Tarabov tón, silné argumenty, konštatovanie,  že „motáme sa v začarovanom kruhu“,  potom  Šimečkove výroky, že Fico „ chce rozbiť európsku úniu“, s dovetkom, že aj keď nie teraz, môže sa to stať v budúcnosti. Čo sa chce tými predchádzajúcimi riadkami povedať ? Len to, že ak starší sme už nadobudli istú mieru psychickej odolnosti voči manipulácii s informáciami, balamuteniu ľudí a ovládanie ich vedomia, to nestačí. Ak sa  vie, že sme ďaleko od toho, aby mladí ľudia si učiteľov vážili aspoň tak ako rodičov, zmätok v hlavách môže vyústiť aj do najtragickejších foriem. Ak sa dospelému bude iba snívať o Putinovi a Trumpovi, či Macronovi, čo už s ním ? Ak však inak aj inteligentný mladík si búrku v mozgových závitoch vyhodnotí ako potrebu nosiť nôž a vziať životy iných, pričom si berie za príklad napríklad „vzory“ v politike, rýchle riešenia asi nebudú, ale niečo predsa. Štát by si nemal nechať skákať po hlave. Každé porušenie zákona by sa malo nemilosrdne trestať. Aby protiprávne konania nelákali.  Aby tvrdenia politikov, z ktorých až trčí podvod a manipulácia, nenechali svedomitých redaktorov ľahostajnými, ale tvrdo žiadali dôkazy. A novinári, poďme do toho ! Je nás dosť, aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.

A vôbec – neberiem plat, ani žiaden iný príjem, za to, aby som určoval pravidlá. Žiadam iba, aby sa dala rázna stopka ohlupovaniu ľudí. Na ťahu je najmä vláda. A parlament, na základe výsledku volieb. Aby sa nestalo, obrazne povedané, že áut budeme mať plný dvor, ale mnohým sa priblíži svet svíň. A aby sa tým porovnávaním neubližovalo tým ošípaným. A aby nebolo neskoro…

Milan Španír, publicista