Tak veľmi by sa chcelo pozitívne komentovať posledné udalosti na vnútropolitickej scéne a v zahraničí, aby to vyznelo aspoň ako tak radostne.  V tomto  predvianočnom období, kedy treba, aby sa našli povzbudivé slová, čo   sa dostanú k tým, ktorým stačí aj málo. Lebo sa im dobre nežije. Nejde len o to, či majú kde bývať alebo sa môžu najesť. Popri  tom všetkom, ak sú problémy tohto druhu, vládne nepríjemný nepokoj. Napríklad, ak sa im dostáva do uší, že od nového roku ich nebude mať kto ošetriť, lebo lekári kamsi odídu. Ak majú deti, o to viac sa musia báť. Tí v bielych plášťoch upláchnu tam, kde je lepšie ? Lenže, takúto možnosť nemáme všetci.

Takže, najprv lekári. Dnes som sa opäť dočítal, že ide o nútené práce. Ak som kritizoval  Markízu, že divákom v nedeľnej relácii vnucovala banner s týmto nápisom, ukazuje sa, že nepomohli ani tvrdšie slová o otrokoch a prostitútkach, čo je naozaj mrzuté, ak by si to ktosi  aspoň okrajovo  dával do súvislosti s váženým lekárskym povolaním. A kto znova hovorí o nútených prácach ? Nuž, šéf odborov Visolajský. Podľa môjho názoru sa pán doktor nielen veľmi  mýli, ale uráža všetkých, ktorí celý život pracovali v oveľa horších podmienkach ako on a jemu podobní. Ba dokonca by sa dalo povedať, že naši rodičia a starí rodičia sa tiež  ocitali v podmienkach „nútenej práce“, veď  čo boli roboty na začínajúcich jednotných roľníckych družstvách, keď  ste zarobili zopár jednotiek. Mladí ani netušia o čo ide, nech si to vygúglia. Čo boli kontingenty, keď mlieko sa muselo nasilu odovzdávať a rovnako aj mäso, vajíčka. Lenže, ľudia v mestách, ktorí vyrábali a  stavali, museli jesť  a kdesi bývať. A takto by sa dalo pokračovať. Veru, národ nežil ľahko, ale akosi to tak býva, že prevládal pocit, aby sa deťom a vnukom žilo lepšie. A vydržalo sa.

Keď sa prenesieme do dnešných dní a hľadáme aspoň pred sviatkami nejaké to potešenie, nie je toho veľa, ale pri všetkej skromnosti,  keď to porovnáme so životom vtedy a dnes, všeličo by sa  našlo. To, čo už pokladáme za samozrejmé z hľadiska istého štandardu /aj keď dve tretiny ľudstva hladuje a bomby vybuchujú aj neďaleko od nás/, nespomínajme. Tak aspoň tie trináste dôchodky. Ak ktosi si myslí, že to je „nútená“ almužna, opäť sa mýli a uráža a Bohu vďaka, že sa na to išlo takto, veď tie státisíce dôchodcov si to naozaj zaslúžia. Pravdaže, tí, ktorí väčšinu času trávia v kaviarňach, to zrejme nikdy nepochopia. A pripojím jednu reakciu 75-ročného príjemcu tých trinástych peňazí na margo závistlivcov  a dnes aj podľa neho nenažratých nespokojencov, ktorí by najradšej hneď položili vládu na lopatky. Vraj, zle sme ich vychovali. „Chceli sme, aby sa mali lepšie ako my, ale zabudli sme, že  bez výchovy k pokore a úcte k práci sa išlo na slepú koľaj. Ak si chlapec a dievča neváži svojho otca a matku, ktorí poctivo chodili každý deň do práce a vidia sa v zbohatlíkoch v rýchlych autách, môžeme to zabaliť“, so smútkom v hlase to hovorí a mávne rukou. To naozaj je všetko také zlé a depresívne ? „Mrzí ma, že niektorí ľudia nechápu, že treba držať pokope… Je tu hra, ktorá provokuje rozpad koalície… Ak Robert Fico bude musieť žiadať o dôveru a niektorí ľudia, čo si vymýšľajú konflikty,  mu ju nedajú, príde úradnícka vláda“, sypal zo seba predseda jednej z troch koaličných strán Andrej Danko. Možno mu to vyčítať ? Nemá v mnohých ohľadoch  pravdu ? A čím začať, aby sa to po novom roku predsa len trochu pohlo k lepšiemu ? Ak si ľudia myslia, že treba ísť cestou poriadku a prísnych pravidiel, čo by štát vedel zabezpečiť, aj keby možno narazil na „ochrancov“ demokracie, treba začať od seba. Nikto nikoho nesmie vydierať a tlačiť k múru. Potom už naozaj ostane iba mávnutie rukou…

Milan Španír, publicista