Tak veľmi by sa chcelo pozitívne komentovať posledné udalosti na vnútropolitickej scéne a v zahraničí, aby to vyznelo aspoň ako tak radostne. V tomto predvianočnom období, kedy treba, aby sa našli povzbudivé slová, čo sa dostanú k tým, ktorí na ne nie sú až tak veľmi odkázaní, ale najmä k tým, ktorým stačí aj málo. Lebo sa im dobre nežije. Ak sa nevedia alebo nechcú modliť.
Niekedy stačí málo. Či to stojí za komentár ? Skôr nie ako áno. Nejak tak mi vyšlo predsavzatie, že počas víkendu sa vyhnem presile politických relácií v médiách s predpokladaným obsahom a prístupom moderátorov, a sústredím sa iba na dve udalosti. Tou prvou je Merčiakovo Čo ja viem, vysielané na verejnoprávnych vlnách. Niekoľko desiatok študentov si cibrí mozgové závity a konkuruje im zopár známych osobností. Ide naozaj o vydarenú zábavno-súťažnú šou vyplnenú plným vrecom vtipných a nečakaných otázok. Nevymyslel to Merčiak, relácia má pôvod v Holandsku. Otázky nielenže dajú zabrať, ale človek pri obrazovke sa dozvie odpovede, o ktorých ani netušil. Len tak na ilustráciu – každý vie, že Slovensko sa nedotýka mora. Existuje veľa podobných krajín, ale koľko z nich je takých, ktoré sa k moru nedostanú, lebo nesusedia ani s jedným prímorským štátom ? A predstavte si, že medzi vyše dvoma stovkami, ktoré sa nachádzajú na mape sveta, sú len dve – Turkménsko a Lichtenštajnsko.
A prečo zmienka o tejto vedomostnej relácii ? Poteší, koľko šikovných a rozhľadených mladých ľudí máme v tomto našom malom štáte. Aj v politike ? Tou druhou reláciou, ktorú som si vytipoval, boli rozhlasové Sobotné dialógy. Moderátor mi dlhší čas nekonvenuje, ale nejde oňho. Od dvoch hostí zo špičky politiky sa očakáva, že nám povedia niečo zásadné a múdre. Tentoraz to mal byť predseda Slovenskej národnej strany /SNS/ Andrej Danko a oproti sedel Gábor Grendel z hnutia Slovensko. Ich argumentácia bola typická. Takmer sa dajú uhádnuť odpovede jedného i druhého. Veď čo iné možno čakať v prípade koaličného politika a od politika v opozícii. Iné ma zaujalo. Keď už máme to predvianočné obdobie, kto viac poteší, ak nie rozradostní národ ? Grendelovi sa bližšie venovať nebudem, aj keď mu nemožno uprieť rozvážny tón reči a triezve názory. Ak však jeden z trojice predsedov koaličných strán nevysloví vlastne ani jednu optimistickú predpoveď na prahu roku 2025, občanom to dosť hrkne. To naozaj je všetko také zlé a depresívne ? „Mrzí ma, že niektorí ľudia nechápu, že treba držať pokope… Je tu hra, ktorá provokuje rozpad koalície… Ak Robert Fico bude musieť žiadať o dôveru a niektorí ľudia, čo si vymýšľajú konflikty, mu ju nedajú, príde úradnícka vláda“, sypal zo seba Danko. A podčiarkol, že bez pevnejšej ruky štátu to asi nepôjde !
A teraz, spoliehajúc sa na nadhľad čitateľa, sa do toho opriem trochu bizarne. Zopakujem otázku, či je u nás všetko zlé a depresívne ? Či nestačí, že sme aspoň bohatí ? A nie sme ? Keď rad – radom poletujú ťažké milióny, státisíce ? Keď Danko prezradí, že Huliakovi vyplatil v kontexte s voľbami 238 tisíc eur, čo je 7 500 000 bývalých korún ? Keď na to máme ? A ešte predsa spomeniem aj Grendela, vraj Fico nemal ísť do Brazílie, radšej sa mal venovať lekárom /a ich mizerným platom, to už ja dodávam/. Možno povie, že ani do Turecka netreba zamieriť, možno bude treba riešiť iné profesie. Kým Erdogan nepustí do Európy milióny migrantov. Chcelo sa ísť od trudnomyseľnej politiky v nadľahčenom tóne, a tu ho máš. Tak si aspoň zaspievajme – Vianoce, Vianoce prichádzajú… A či šťastné a veselé ? Bodaj by.
Milan Španír, publicista