O čom vlastne sníva bežný slovenský občan ? Čo mu postačuje k spokojnosti ? Na prvom mieste asi to, že na rozdiel od susedného štátu nemusí každú chvíľu utekať do krytu a modliť sa, aby tá raketa alebo dron nesmerovali práve tam, kde sa nachádza. Inému stačí aj menej –  keď je čo jesť, deti od hladu neplačú a aj nové auto sa občas dá kúpiť. A keď všetky väčšie nepríjemnosti, vrátane chorôb, sa mu vyhýbajú.  Keď láska kvitne, podľa možností v každom veku. A dalo by sa ešte pokračovať.

Ako sa hovorí, niekto má šťastie v kartách, iný v láske. Málokedy to je dokonalé, vždy sa môže vyskytnúť nejaký zádrhel. Istý národný umelec v časoch hlbokého socializmu dosiahol v živote hádam všetko. A bol primerane bohatý. Mal však jediného syna a teda aj nevestu. A v jeho očiach bola megerou. Raz to všetko bude jej, hovorieval, a to zjavne bolo jeho nešťastie.

A teraz k veci. Komentovať treba aktuálne veci. Čoho sa ešte môžeme dožiť, je vo hviezdach. Hoci do Vianoc chýba už len pár dní, kto vie zaručiť, ako to bude v našom najvyššom  zákonodarnom zbore?  Do sviatkov a neskôr ? Parlament sa akosi zasekáva. Ukazuje sa, že  každý poslanec ako ústavný orgán/ len či si to všetci do jedného uvedomujú/,  má v rukách obrovskú moc.  Veru, stačí, aby sa hoci len jeden jediný „pozabudol“, nestlačil, kedy čo treba – a padne vláda ?  Alebo sa priblížime k predčasným voľbám, čo nemusí byť tragédia, keby sme naisto  vedeli, že to „potom“ bude lepšie ? Takže, čože sa to vlastne deje v našej národnej rade ? Vraj máme okrem huliakovskej „frakcie“ zo SNS aj migaľovskú z Hlasu ? Čo kto naozaj chce, pomaly sa nevyzná ani divá… No veď viete. Ani nemá význam to analyzovať, lebo o päť minút  všetko môže byť ináč. „Horúcou“ je linka do Brazílie k premiérovi, ktorému telefonujú, aby pokojne nespával. Najmä opozičník Matovič sa tvári,  ako keby bol na koni. Vraj, aj tak všetci pijú. Alebo len jeden, ktorého má najviac v zuboch ? O svojom najbližšom súputníkovi, ktorý údajne naháňa ženy – poslankyne v parlamentnej garáži, radšej taktne mlčí. Na začiatku sa hovorilo o sne. Počuli sme v tejto súvislosti o gruzínskom sne, kedysi sa za oceán  cestovalo za americkým snom. O čom teda má snívať bežný slovenský občan, ktorý by sa rád dožil spokojnosti, ako sa hovorí od a do zet, hoci ľudské životy spoločnosti sa vyvíjajú tak, že neradno sa spoliehať na naplnenie ilúzií. A predsa. Kto si zvykol pravidelne obetovať nedeľnú rodinnú pohodu a priamo sledovať všetky tri diskusné televízne relácie, od jednej vo verejnoprávnej televízii až po dva v súkromných, veru, zväčša ľutuje stratený čas. Komentovanie každej z týchto relácií by nevyhnutne vyvolalo dojem, že autor niekomu nadŕža. Skôr koalícii ako opozícii. To je dané tým, že či sa niekomu páči alebo nie konštatovanie, že tí moderátori sú zjavne priaznivejšie naklonení na jedno, a to opozičné spektrum, a vôbec nedbajú na vyváženosť a korektnosť. Keby len v súkromných médiách…

A vrátim sa úplne na začiatok k tomu snu. Drvivej väčšine z nás ani na um nepríde  sa sťahovať do Ameriky a ani ešte niekedy cestovať do inak príťažlivej krajiny v Zakaukazsku. Na veci hľadím triezvymi očami ako bývalý novinár. A mám veľmi zlé pocity. O počmáraných snoch.  Profesionálne na „lopatky“ ma takmer položil jeden kolega, ktorého priezvisko sa tiež začína na „Š“. V kontexte s nejakým  vyjadrením ministra Blanára napísal, že vraj – a to radšej citujem – „sedieť s Lavrovom je ako sedieť v električke vedľa niekoho, kto sa dlho neumýval…“ Nuž čo, s väčším /s prepáčením/svinstvom, som sa už dávno  nestretol. Naozaj niekto spadol z jahody alebo z vyššieho poschodia paneláka ? O tom, či sa častejšie umýva minister  svetovej jadrovej veľmoci alebo nejaký pozabučkový /zrejme čistotný/ novinár, netreba polemizovať. Zaujímavé by bolo možno svedectvo manželky toho hrdinu s perom, ale nedajme sa strkať do takýchto vrcholne trápnych polôh. Ešteže máme takú „mierumilovnú vládu“, ktorej neprišlo a ani nepríde na um napochodovať s kukláčmi do televízie a inde a po voľbách to všetko vyhnať, ako sa to stalo v Poľsku…

Milan Španír, publicista