Nedá mi aspoň slovkom-dvoma vrátiť sa k utorkovému snemu Slovenskej asociácie novinárov /SAN/. Pri pohľade na čoraz väčší počet mladých a šikovných členov,  popri doslova bardoch slovenskej žurnalistiky, málo docenených, ale stále vitálnych, dobrý pocitom je presvedčenie, vyplývajúce zo štvrťstoročného  poznania kolegýň a kolegov,  že zrejme nik  si ani len nevie predstaviť, že by uhol zo správnej cesty. Len tých príležitostí  je málo. Média podliehajú v značnej časti k opaku toho, čo je národno-štátny záujem, pestovanie porozumenia v rámci kultúrno-duchovnej identity občanov a výchovy k vlastenectvu. A ešte niečo viac. Ak si snem odhlasoval vznik etickej rady, určite ide o
užitočný počin, lebo práve v tejto oblasti sa veľa zanedbalo. A kto, ak nie novinári, by sa mali pričiniť pri svojich aktivitách k podpore toho, čo chýba aj na základných školách. A v živote vôbec.  Rozvíjanie
komunikačných a sociálnych spôsobilostí, prosociálne správanie, kritické myslenie, úcta k právu, morálke a mravnosti. Keď si pripomenieme časy studenej vojny, ktoré dnešnej mladej generácii už nič nehovoria, niekoľko poučení by bolo treba vyzdvihnúť a práve mladí by mali zbystriť pozornosť. Aj preto, že hoci sa to nechce veriť, dnes to je horšie ako pri tej vojne studenej v rokoch päťdesiatych a neskôr.  Aj keď  to vtedy viackrát  iskrilo, vždy sa podarilo vyhnúť sa najhoršiemu. Boli to časy, keď napr. v období  tzv. kubánskej raketovej krízy v roku 1962 už nechýbalo veľa, aby ľudstvo spolu s planétou takpovediac muselo začínať úplne odznova – v dôsledku jadrovej apokalypsy. Komu sa to chce dnes  ? A dalo by sa ? A bolo aj dosť kriku a napätia okolo nemeckého hlavného mesta, keď  americký prezident Kennedy tam hrdo hlásal, že je Berlínčan. Veľkým oblúkom prejdem na dnešok. Ak ľudstvu aj hrozí niečo podobné, je okolo toho menej kriku, možno aj preto, že sme si na to zvykli. Kubánska kríza, keď išlo o jeden z vrcholov tlejúceho konfliktu medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi, bola vrcholom. Po prezidentovi Kennedym a sovietskom vodcovi Chruščovovi prišli iní vodcovia a aj iné prístupy a postupy. Zdá sa, že múdrejšie a účinnejšie. Veľmi to zjednoduším, ale
do popredia sa dostávali rafinovanejšie stratégie a taktiky a tie trvajú do dneška, ba možno povedať, že sa nebývalo zdokonaľujú. Do Bieleho domu vo Washingtone kedysi prikvitol bývalý herec Reagan.  Ten najprv hovoril o  hviezdnych vojnách, ktorými odzbroja Rusov. Američanom  a šepkával,  že Sovietsky zväz je ríša zla, lenže aj to, že ten Gorbačov je chlapík. Hrozba vojny vo hviezdach sa pomaly presúvala do vojny v hlavách. A „chlapík“ ústretovo rokoval. Pustil Varšavskú
zmluvu, hoci NATO ostalo, dovolil zjednotenie Nemecka a uveril, že vtedy Severoatlantický pakt a dnes Aliancia sa neposunie ani centimeter k hraniciam druhej superveľmoci, ktorá sa nakoniec rozpadla, ale stále má v arzenáloch najviac jadrových hlavíc. Studená vojna už vošla, chvalabohu, do minulosti, ale vojna v hlavách pokračuje. A ešte jeden veľký oblúk. Žijeme v štáte, v ktorom sa máme dobre, ak to  porovnáme so situáciou možno dvoch tretín ľudstva. Máme vládu, ktorá pred rokom vznikla v demokratických voľbách, ťažko povedať, či máme géniov, ktorí by to robili lepšie a múdrejšie, skôr nie ako áno… Tie dlhotrvajúce obštrukcie v zákonodarnom zbore,  ktoré sme zažili a  ktoré  znemožňujú riadne vládnutie, sú takmer permanentnou poslaneckou  vojnou. Opozícia sa nemá rada s koalíciou až tak veľmi, že už chýba len  poriadna mela, ako sme to videli v tureckom či
ukrajinskom parlamente. Práve v deň, keď sme snemovali na  sneme asociácie v hoteli Apollo, neďaleko odtiaľ  sa poslanci Matovič s Prôčkom správali ako neriadené strely. Už len pästné súboje alebo ešte niečo horšie chýbalo. A aby sa takého mikulášske a predvianočné „nálady“ nebodaj preniesli aj do ulíc…

Pomôžem si úžasnou osobnosťou, aká Slovensku veľmi chýba a bude chýbať. Kardinálom Korcom.  Jeho stoprvé  výročie narodenia si pripomenieme v januári na budúci rok.  Sú dokonca  takí mudrlanti v mediálnej oblasti, ktorí vravia, že to bola osobnosť 20. storočia, ale nie 21. storočia. Vraj bol za samostatné Slovensko, ale nie  proti Mečiarovi a Ficovi.  Istá rešpektovaná osobnosť  reagovala,  že Robert Fico si kardinála vždy uctil, išlo o skutočne krásny a ľudský prístup štátnika. Preto mrzí, že niekto aj v tomto hľadá kostlivcov v skrini. To hlavné je Korcovo konštatovanie, že zbytočne sa budeme usilovať o slobodu, keď zároveň budeme konať proti pravde. Laické doplnenie,  že na figu nám budú plné bruchá, keď budeme mať prázdne hlavy. Keď budeme slobodní, ako sú slobodné divé zvery v džungli, ale zahynieme, ak nám pôjde iba blahobyt bez ohľadu na ľudskosť.   A ešte jedna myšlienka kardinála, že „demokracia bez hodnotového ukotvenia nemôže existovať, najmä keď  žijeme v hmle“. Veru, manipulácia hláv a zdravého rozumu sa dostala na vysokú úroveň. Mimochodom, tie ulice, kde sa manipulácia najlepšie darí, keď stačí jedno chytľavé heslo a dav je vo vytržení. Protesty, chvalabohu, ustali.  Námestia boli okupované s ušľachtilými i menej ušľachtilými
motiváciami, a s plamennými prejavmi. Demonštrovalo sa za všeličo, ale aj za lacnejšie potraviny? Bolo by to viac vierohodné. Lenže, nezdá sa, že by protestujúci boli hladní, aj oblečení boli dobre. Čo mali v hlavách, vedeli  iba oni sami. A práve o tie hlavy ide. Ak sa zdravý rozum definitívne presunie do kúta, ako novinári sme zlyhali. Vieme to všetci ?

Milan Španír, publicista