Stručná agentúrna správa uverejnená bezprostredne po skončení IX. snemu Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ v utorok 3. decembra si aj na základe úspešného a podnetného priebehu žiada doplnenie. 

V príjemnom priestore bratislavského hotela Apollo sa zišli žurnalisti z celého Slovenska zhodou okolností práve v čase, keď v parlamente sa finalizoval návrh štátneho rozpočtu na rok 2025. A keď premiér Robert Fico neobvykle rázne a bez okolkov adresoval novinárskej obci veľmi vážne kritické výhrady. Z jeho úst zazneli aj slová, že médiá škodia krajine.  Nie je to po prvý raz, dali sa počuť už aj tvrdšie vyjadrenia. V každom prípade prichádza na um myšlienka, že nie sú novinári ako novinári a aj keď niet pochýb, že značná časť priam magneticky priťahuje pozornosť koaličných politikov podľa nich neprofesionalitou, tendenčnosťou a často aj zbytočným provokovaním, čosi je aj naopak. Opozícia si hladká bruchá, že v jednom šíku stoja s nimi tí novinári, ktorí sa  tak označujú, lebo berú za to platy, ale sú aj takí, ktorí sa iba štylizujú do týchto pozícií a buď to robiť nevedia alebo  nechcú. 

Tak veľmi by sa chcelo povedať, akoby  ich jedna mater mala. Novinári sa však vymykajú takému hodnoteniu. Z viacerých dôvodov. Jednak sa môžu cítiť ako osirelé ovečky, keďže vlastne nikde nie sú vecne a pojmovo inštitucionalizovaní / kde v ústave alebo tlačovom zákone nájdete slovo novinár/a okrem toho, ako to na Slovensku býva, nestačí jedna novinárska organizácia, máme hneď tri. Premiér Fico hodil všetkých do jedného vreca ?  No, to hádam nie. Koho teda mal na zreteli ? Treba vedieť, že máme Slovenský syndikát novinárov. Keď sa po revolúcii transformoval pôvodný zväz novinárov,  syndikátnici si prisvojili všetko. Najmä nemalý majetok. Kde je dnes napríklad Dom novinárov ?  Budova si stojí v Bratislave na Župnom námestí, ale už niet ani stopy o tom, čím sa pyšnil tento  dar štátu. Keď sa kedysi v hlbokom socializme propagandisticky spievalo, že „mandelinka zemiaková priletela k nám z Kanady,  aby  urobila nám škody“,  alebo tak nejak, najprv prišli exekúcie, vzájomné obviňovania a hľadanie vinníkov. A napokon, novinársky „domček“ odletel do Kanady. Tam je údajný majiteľ, pričom hodnota zapotrošenej budovy je vraj tri milióny eur.  Toto sa tu spomína iba preto, že slovutný syndikát novinárov  má agendu / ak funguje…/ v garáži. A tvári sa, že zastupuje novinárov. Dokonca všetkých ? Tu treba premiérovi pri vhodnej príležitosti pripomenúť – a možno sa na to podujme podpredseda našej SAN,  poslanec a predseda Výboru pre kultúru a médiá NR SR Roman Michelko – že SAN s takmer osemstovkou členov, bez majetku a akýchkoľvek dotácií, sa nikdy nespreneverila svojmu poslaniu pri pôsobení v prospech národno-štátnych záujmov SR, kultúrno-duchovnej identity je občanov a výchovy k vlastenectvu.

Nezabúdajme, že sa aktivizuje sa aj tretí článok  nášho žurnalizmu,  a to Únia slovenských novinárov. Naposledy sa o. i.  veľmi jasne vyjadrili, že ani po prijatí nového zákona o STVR, tento „mediálny dom neplní svoju verejnoprávnu funkciu“. Čoraz viac sa hovorí o prípadnom zjednotení dvoch novinárskych  organizácií, keď tretí do partie syndikát občas napína svaly, ale je až hanebne impotentný. Ak na sneme agilný predseda krajskej organizácie SAN v Žiline Štefan Debnár otvoril tému zlúčenia, nik sa diskusii nebránil, ale racionálna bola aj úvaha prvého podpredsedu SAN Ľudovíta Števka, či „jeden a jeden“ nie je viac ako dvaja v jednom… A na záver už len poznámka – na sneme SAN sa potvrdilo, že nikto na nikoho neútočil, hľadali sa pozitívne riešenia, presadzovala sa myšlienka všestranného medziľudského porozumenia, čo je občianska a profesionálna povinnosť všetkých členov.  A toto ponúkame každému, kto o to stojí. 

Milan Španír, publicista