Najnovšia správa Štatistického úradu SR nie je pre Slovákov a príslušníkov iných národností obzvlášť povzbudzujúca. Naopak, lebo je nás stále menej. Menej ako pred rokom. 

Na konci septembra žilo v SR ani nie  päť a pol milióna ľudí. Rodí sa menej detí a zomiera nás viac. Celkove pribudlo 225 obyvateľov, keďže sa zo zahraničia prisťahovalo 1596 osôb a 1371 sa odsťahovalo. A čo s tým ? Populačná politika je zložitý problém. Jednoduchý pohľad, či ženy chcú rodiť deti, v tomto prípade nestačí. V širších súvislostiach sa nemožno vyhnúť zamysleniu, do akého sveta rodičia chcú privádzať svoje detičky,  keď graduje strach z budúcnosti aj vzhľadom na mimoriadne napätú situáciu vo svete. Otázka sa vzťahuje aj na tých, ktorí už majú za sebou starosti s plodením a výchovou ratolestí, ale pred sebou obavy, či dôchodcov bude mať kto živiť. A je tu aj problém potravín. Vraj dve tretiny ľudstva hladuje ? Presné čísla nejestvujú, ale problém sa tým nerieši. Takže potraviny… Už anglický ekonóm Thomas Malthus /1766-1834/, podľa ktorého je pomenovaná teória rastu obyvateľstva, tvrdil, že jestvuje prirodzená tendencia zvyšovania počtu obyvateľstva geometrickým radom, ale v protiklade výroba potravín sa prejavuje tendenciou rásť „iba“ aritmetickým radom. A čo to podľa tejto teórie znamená ? Totiž, že produkcia potravín na jedného obyvateľa sa má postupne zmenšovať a to bude brzdiť rast obyvateľstva. Inými slovami, menej potravín, menej dôvodov na životné radosti, medzi ktoré patrí aj osvedčený spôsob zväčšovania rodiniek. A naozaj sa Malthus nemýlil ? Niektoré skupiny obyvateľstva na Slovensku síce nežijú v dostatku potravín a predsa majú detí ako smetí. Čiže, naozaj zložitý problém. A u nás na Slovensku, ak štatistici bijú na poplach a nepáči sa im opak populačnej explózie, tie čísla z úvodu sa naozaj netýkajú potravín, aspoň pokiaľ ide o ich dostupnosť, skôr o cenové relácie. Inak, nežijeme v izolovanej bubline. Či chceme alebo nie, zbytočne budeme odháňať chmúrne myšlienky, v  svete žijeme a čo nás môže čakať. Myslíme nielen na seba, ale najmä na svoje deti, vnúčatá. A správy o tom, že raketa s niečo vyše desaťnásobným machom doletí na hociktoré miesto v Európe len za pár minút a vlády nestihnú ani len poplach vyhlásiť, už nie sú len science-fiction. Na dôsledky radšej nemyslieť. Za zaujímavou teóriou prišiel ktorýsi český novinár. Všimol si, že Rusi so svojím Orešnikom, čo sú rakety schopné „doručiť“ 900 kiloton, čo sa rovná 45 Hirošimám, zatiaľ nedoputovali na Čukotku. A teda, nedočiahnu na Ameriku. Čo urobia USA, ak padne Európa ? Obetujú starý kontinent a budú sa tešiť, že oni sú v závetrí ? Len aby to nebolo inak. 

Čo my s tým ? Dosah na vyššie uvedené nemáme, spoliehať sa dá iba na zdravý rozum. Ale aby nás bolo stále menej a menej, to by nebolo dobré. A paradox. K zabezpečovaniu potomstva občas ten zdravý rozum stojí v ceste. Treba k tomu aj lásku, vášeň a túžbu nachádzať zmysel života. My novinári to síce z biedy nevytiahneme, potenciál prevažnej väčšiny z nás aj na tohtoročnom sneme Slovenskej asociácie novinárov spočíva v iných kvalitách, ale predsa. Propagujme budúcnosť a tá je v deťoch. A jedna múdrosť na záver – ide o ľudstvo a jeho perspektívy.  Ktosi povedal, že šťastie ľudstva asi nebude v tom, keď ho stretne nešťastie. Jednoduché, ale pravdivé…

Milan Španír, publicista