Popri takpovediac globálnych správach, ako ľudstvo tancuje na tenkom lane, keď rakety už poletujú ako nikdy a ktovie,  či a kedy tomu bude koniec, ochromuje človeka aj niečo iné. Nuž, povedzme si úprimne – kedy počas tých 35 rokov od slávnej revolúcie, sme si žili aspoň relatívne  spokojne ? Bolo vôbec také porevolučné obdobie, ktoré by nás ukolísalo, že ak nás netrápi choroba, vlastne sa  nám celkom  dobre žije ? Keď dve tretiny ľudstva hladujú? Keď detičky sa bezstarostne  hrajú na piesočku, my dospelí sa ničoho nebojíme a svet sa síce občas otriasa v nejakom konflikte, ale vždy sa to nejako utrasie ? Pandémia zasiahla celý svet a bolo to výrazné upozornenie, zdvihnutý prst, že niet sa kde skryť, či si ktokoľvek o tom myslí to alebo ono. A tak by to mohlo byť aj pri najvážnejšom ohrození ľudstva, čo je dnešok, keď to, o čom sa radšej nahlas nehovorilo, je tu. Ako reálna možnosť, že atóm zaženie tých zopár  šťastnejších / alebo menej šťastných/ do pravekých jaskýň.

Toto my, obyčajní ľudia,  nevyriešime, aj keby sme ako  chceli. To by sa muselo ľudstvo v jednom šíku zoradiť a vyťahať  za uši hazardérov s budúcnosťou planéty. A nielen vyťahať za uši, ale preventívne ich poslať do tých jaskýň. Ilúzia? Áno, ale každý z nás predsa len má nejaké možnosti. Ako hovoria starší a múdrejší. Totiž, začať od seba. O čo ide? Hrozí veľká zničujúca vojna, ale netreba to vnímať tak, že okolo nás sa odohrávajú  tisíce tiež deštruktívnych vojen a vojničiek? ? Vo vzťahoch medzi nami, čo má stúpajúci trend? Veď si len všimnime, čo sa to deje na sociálnych sieťach, pri televíznych debatách, v parlamente, a pod. Toľko podpásových a často najpodlejších urážok, osočovania, zákerností a zlomyseľností predsa nikdy nebolo. A je jedno, či na adresu prezidenta, podpredsedu parlamentu, premiéra, ministrov, ale aj bežných ľudí, ktorí sa  odvážia vysloviť slušný názor. To naozaj sa nemáme tak radi, presnejšie, nenávidíme sa a sme v tranze,  keď môžeme anonymne, ale aj otvorene ventilovať najspodnejšie prúdy svojej /ne/ ľudskej podstaty? Keď nás nezabije jadro, aspoň sa utlčme k  smrti? A mám skromný návrh, ktorý mi umožňujú vysloviť šediny. Nič nestojí a ani štátneho rozpočtu sa negatívne nedotkne. Hoci píšem na webe Slovenskej asociácie novinárov /SAN/, nik ma tým nepoveril, ale som presvedčený, že nikto  nebude namietať. Môžeme ísť príkladom už na našom sneme dňa 3.decembra. Stavím sa, že na ňom nezaznie ani jeden urážlivý, či osočujúci  hlas. Naopak. A veď máme posledný mesiac v roku, keď začíname rozdávajúcim Mikulášom a potom všeobjímajúcimi Vianocami. Nestálo by to zato zaviazať sa, že aspoň pokusne  ukážeme svoju inteligentnú mentalitu a vo verejnom priestore sa vyhneme samopašnej a nezodpovednej neslušnej konfrontácii a ak sa taká vyskytne, odsúďme to čo najrozhodnejšie. Pravdaže, sme pri otázke, kto posúdi, čo je už za hranou. Opice by to mali ťažké. My, ľudia, však máme zdravý rozum. Nech sa nik nespolieha, že večne budú víťaziť iba hlupáci. A ako to bude od Nového roku 2025? Uvidíme…

Milan Španír, publicista