Zopár dní si lámem hlavu, akou témou sa zaoberať, aby vystupovalo do popredia čosi pozitívne, milé, čo by ilustrovalo, že ten náš život ľudský nie je len o ťažkostiach, problémoch, často zlobe, nenávisti, nežičlivosti, pesimizme. Dá sa to ? Určite áno.
Len sa lepšie poobzerať okolo seba a dôvod na optimizmus, radosť a veselie sa objaví aj v maličkostiach alebo tam, kde by ste to nečakali. Ocitnete sa v nemocnici. Aj keby bola najkvalitnejšia na svete, to pichanie ihlami napr. len pri infúziách, odberoch nie každému sa hodí. A predsa. Plní obáv z informácií o krachu zdravotníctva, odchádzajúcich lekároch a sestričkách, nahnevanom personáli, a pod. otrasie vaším sebavedomím hneď po prvom oboznámení sa s posteľou. Všetko je však ináč. Ahá, nachádzate sa v najlepšej nemocnici na Slovensku v Nových Zámkoch, ako ste sa kdesi dočítali, a preto ju poctil návštevou aj sám minister zdravotníctva…
Slovom, po tých desiatich dňoch si neviete spomenúť azda ani na jednu výhradu. Áno, tá pani pri vedľajšom stole v jedálni otravne rečnila v jednom kuse, ako ona a jej dcéra lepšie doma varia. Neviem ako dcéra, ale pacientka tých najmenej sto kíl hmotnosti zrejme má z toho dobrého varenia. Pán minister, keď príde sťažnosť o stravovaní v konkrétnej nemocnici, neverte. Asi mnohí podpíšeme podpornú rezolúciu v prospech obetavých kuchárov. Takže, niečo pozitívne a potešiteľné sa našlo. A ajhľa. Ešte niečo, čo sa aspoň okrajovo týka zdravotníctva. Vieme, kto je komisárka Európskej únie /EÚ/ Ursula, aspoň pokiaľ ide o jej pôvodné povolanie, kým sa chopila – a po opätovnom zvolení – nesmierne nepohodlného, ale dobre plateného miesta. No áno, gynekologička. A čítame, že sa jej uľahčí. Vďační obyvatelia štátov Únie, teda aj my všetci, prispejeme zamestnancom EÚ na zvýšené platy o viac ako 7 /slovom sedem/ percent. Tá úctyhodná Uršulka, čo si výborne rozumie s istým Volodymyrom Olexandrovičom, bude dostávať nie tak trochu mizerných 32 000 eur, ale už o 2 240 euráčikov viac. A tomu ešte mnohé benefity! No, nie je to milé, vážená Slovač ?
Neradno bolo čítať správu na internete len o pár odsekov nižšie. Matka ťažko chorého Dominika opisuje, ako sa rozhodlo, že synček už žiadnu pomoc nepotrebuje a opatrovateľský príspevok je fuč. Totiž, najprv požiadala o príspevok na auto, lebo dieťa nie je schopné cestovať autobusom. A pozorní úradníci jej jasne dali najavo, že nič nemala pýtať, lebo zrušili aj to, čo mala. Totiž, tých pár šupov opatrovateľského príspevku. Aby také chúďatká Uršulky a iní komisári a úradníci v Bruseli mali tie svoje spomenuté prilepšenia. A ešte aj jeden členský štát ušetrí, keď Dominik nebodaj… Radšej nepokračovať. A ešte možno čoskoro ušetrí aj na inom občanovi. Ktorý nemá na taxík a preto zavolal na 158, že na ulici sú porozhadzované lieky, zjavne inzulínové krabice a iné aj uspávacie lieky. To vzbudilo oprávnenú pozornosť maloletých Rómov. Občan upozornil, že čosi vážne môže hroziť. Jeden policajt, nadporučík, upozornil občana, nech sa nedotýka igelitiek. A prišla hliadka ? Nie, dali odkaz, že oni veru nebudú robiť taxikárov. Čo tým chcel básnik povedať, nevedno. Ani nepoviem, kde sa to stalo, možno by sa bolo treba sťahovať z miesta bydliska.
Ukazuje sa pravda pravdúca, že v živote to už tak chodí. Popri veselosti je aj smútok, šťastie sa strieda s nešťastím. Je nádej ? Verme, že áno. Žiaľ, ako už emeritný novinár s dlhoročnou praxou stále si myslím, že žurnalistická obec vo väčšine preferuje len povrchnosti, senzácie, ktoré sú chytľavé. A vlastne, možno práve takto mladí kolegovia a kolegyne robia záslužnú činnosť. Národ sa naučí všetko o krvi, sexe, veď platí, že chlieb a hry, ako ťažko žijú Geissenovci /však pán Sulík/, a dosiaľ aj tá komisárka a vyvolení v Bruseli, a menej ich budú bolieť tie nešťastia, príkoria, či zlomyseľnosti a bezočivosti. Najskôr sa o nich ani nedozvedia.
Tak to má byť, tak je to správne, ako to povedal ten proletársky veliteľ vo filme podľa Švandrlíka.
Milan Španír, publicista