Skon najbližšieho príbuzného a vzápätí sa ocitnete na nemocničnom lôžku – to nie sú vítané životné situácie, ale vyhnúť sa im nedá. Pravdaže, okolnosti môžu byť rôzne a keď sa vám aj zdá, že už ste naozaj prežili takmer všetko od výmyslu sveta, vždy čosi môže prekvapiť. Ohúriť, ale aj potešiť a poučiť. Kým sa dostanem k aspoň stručnému komentovaniu diania zo širšieho, ale obmedzeného pohľadu po práve dokvapkanej infúzii, ponúkam  niekoľko ohúrení alebo  potešení a poučení. Takže, prvé ohúrenie – hodinu po smrti najbližšej príbuznej v nemocnici nejakí dobráci sa vlámu do jej domu. Zmiznú peniaze na pohreb, cennosti, ale rafinovane „opásaný“ dom nejakými kovom spevnenými hadicami a visiacimi zámkami, zablokovaný zámok na vchodových  dverách, natretý akousi látkou, že by antraxom?  Nepridá to na nálade. Najmä, keď sa dlho neviete dostať k dokladom, šatám určeným do hrobu… Postupne pätnásť policajtov a sedem policajných áut aj s majákmi  pred domom zosnulej, až do polnoci, tiež nie je tým najvhodnejším  príspevkom pre pamiatku na mŕtvu. A keď si ani  týždeň po kriminálnej udalosti nenájdu čas na vypočutie poškodeného syna, hoci o to telefonicky  prosil sekretárku okresného policajného riaditeľa, dosť postojí rozum. Keď navyše trestná činnosť pokračuje.

Ale dosť bolo hororov. Potešenie, poučenie. Nie každý mal v živote možnosť stretnúť sa so živým generálom. A s nie hocijakým a dokonca si potykať so spolutrpiacim pacientom. A veľmi múdrym človekom. Hádam z tých dlhých rozhovorov nie je niečo aj vojenským tajomstvom, to vie pán s hviezdičkami na výložkách. A do toho prišiel výsledok volieb v Amerike. Pri rozhovoroch v jedálni ani jeden hlas za smejúcu sa pani s výrazným chrupom. V kontexte s víťazom úplne každý spomínal Ukrajinu a to čo Donald sľúbil. Aspoň nejaká nádej. A ešte niečo je dôležité. Kto musí počúvať pána vraj fajčiara, ktorý celučickú noc príšerne kašle,  zblízka vidí aj odchody na večnosť, slovom tie veľké ľudské nešťastia, ppmyslí si, že  možno by niekomu pomohla povinná exkurzia. Snáď by sa spamätal, pochopil, že všetko iné je márnosť nad márnosť, majetky, zloby, nenávisť, nežiclivosť, aj neľudskosť. Nie, o hymnu tu nejde. Apel na zastavenie sa bratov a sestier je len slabučký apel z nemocničnej postele. Nech prepáči, kto nepochopil. A čo my, novinári? Nemali by sme sa menej venovať často trápnym senzáciam a viac tomu, čomu sa vraví majestát? 

Milan Španír, publicista