Celkom na úvod dve poznámky. Toto publikujem na webstránke Slovenskej asociácie novinárov /SAN/. Vyhlasujem, že nikto ma nepoveril zaujať zásadné stanovisko k témam, ktorým chcem venovať pozornosť. Konám na vlastnú zodpovednosť a slobodne produkujem vlastné názory.
A po druhé, ak vyslovujem príkre hodnotenie stavu vlasti, v ktorej žijem a chcem dožiť, je to nemilé, ale nepodujať sa na to, je pokrytecké zatváranie očí. Mohol by som uviesť, ako to robia literáti, že ďalšie riadky sú fikciou, prípadné podobnosti so skutočnosťou sú len náhodné a autor za ne nenesie zodpovednosť. Lenže, bolo by to klamstvo. Nič nie je náhodné, ono sa to všetko stalo a deje a bodaj by išlo iba o fikciu. Keď slávny Shakespeare v Hamletovi na prelome 16. a 17. storočia napísal nesmrteľnú vetu o akejsi prehnitosti a mal na mysli dobovú situáciu, určite netušil, aké iné bude to jeho Dánsko o pár storočí neskôr. Ani poňatia nemal o nejakom Slovensku, ktoré na rozdiel od severského štátu sa bude takmer na každom kroku potýkať s hnilobou aj vo vzťahoch, ktoré by mali zodpovedať 21. storočiu. Každý má svoju prioritu, niečo, čo sa ho najciteľnejšie dotklo a na čo dlho nezabudne. Za výsledok prehnitosti pokladám atentát na premiéra. Ten príšerný pohľad, keď ho ochrankári niesli postreleného, plantajúc nohami, do auta, sa nedá vymazať. Za prehnitosť pokladám aj postoj niektorých sudcov najvyššieho súdu, ktorí si myslia, že nešlo o terorizmus, ale len o akúsi osobnú nevraživosť. Robert Fico prežil vďaka náhode ten atentát takpovediac na služobnej ceste, pri výkone svojho povolania. Keby neprežil, neprežila by ani vláda. A demokratickému zriadeniu konštituovanému na základe riadnych parlamentných volieb by ani živá voda nadlho nepomohla.
Nie som taký múdry ako najmúdrejší sudcovia, ale aký je rozdiel, keby niekto nedajbože strieľal na rušňovodiča, aj keď tu prirovnanie trochu kríva, lebo v kabíne je nejaké tlačidlo, ktoré by vlak zastavilo. Tak potom na sudcu, keď pojednáva a práve sa chystá vyniesť rozsudok. A útočí sa preto, aby rozsudok nevyhlásil. A čo keby niekto mal zálusk strelnou zbraňou zastaviť chirurga, keď práve operuje. Politika, ktorý navrhuje zákon. Novinára, ktorý… A dali by sa vymenovať ďalšie a ďalšie hororové situácie, ktoré nie sú ničím iným ako neľudskými metódami hrubého zastrašovania hrozbou sily a násilia. Teda, teror ako vyšitý. Blahosklonnosť je prinajmenej pochybná.
Ak do hierarchie istej hniloby v štáte /našom/ na popredné miesto si dovolím zaradiť aj hrozivo hrotiacu sa situáciu okolo lekárov, aj po včerajšom výsledku rokovania lekárskych odborárov, ktorí bez milosti odmietli aj pridaných sto miliónov od nového ministra, mám zlý pocit. Neviem alebo nechcem to presne definovať, ale niečo sa mi na to veľmi nepáči. Ten zlý pocit je aj z toho, že sa dotýkam vlastne pavučiny, v ktorej sa ja a každý z nás občanov môže ocitnúť, keďže platí, že človek nepozná dňa ani hodiny, keď bude zo zúfalým pohľadom vzhliadať na biely alebo zelený plášť v tej chvíli Pána Boha. Mimochodom, hrať sa na Pána Boha… Povedal som to primárke v Nových Zámkoch, ktorá, ako sa ukázalo, veľmi úspešne operovala môj sivý zákal a astigmatizmus. Asi som nedostatočne akcentoval obdiv, lebo sestrička sa škaredo pozrela.
Neodbočil som až tak veľmi od témy. Ak som spomenul sudcov, prepojím to aj na lekárov. Obe profesie sú hodnotené na vysokej úrovni, v rámci možností štátu, čo je už na hrane. Keby v rámci nevyhnutnej konsolidácie sa povedalo, že znížime vám prudko príjmy, lebo treba byť solidárnymi, chápal by som Visolajského a ďalších. Ak má byť dôvodom, že od začiatku roku 2025 ostanú nemocnice prázdne po výpovediach tisícov lekárov, lebo je strašné, ak sa ich konsolidácia dotkne o. i. stovkou alebo dvoma, padám zo stoličky a chce sa mi povedať, „ať táhnou“, ako to občas povedia naši bratia.
A aj na záver dve poznámky. Počas pôsobenia na úrade vlády v porevolučnom období som bol pri jednej debate o platoch sudcov. Dajme im aj trikrát viac ako majú teraz, aby ich nelákala korupcia. Máš ho vidieť, koľko ctihodností sa ocitlo v „base“, ešte že nežijeme v stalinizme. A s lekármi to môže byť to isté. Teda mám na zreteli stupňujúce sa nároky. „Ja som baník, kto je viac“, hovorievalo sa kedysi. A rýmovalo sa to, že sedemtisíc na miesiac. Ani minister ani zďaleka nemal toľko. A dnes ? Ja som lekár, kto je viac ? Nepodceňujem toto povolanie a čo všetko treba, aby sa človek stal tým spomínaným Pánom Bohom so zlatými ručičkami. Napríklad aj toho spomínaného rušňovodiča. Vezie stovky ľudí, niekto si sadne medzi koľaje. Aj v tých najhorších podmienkach zodpovedá za životy viac ľudí ako je práve v jednej stredne veľkej nemocnici. Nemá ani tretinu príjmu možno iba vezúceho sa lekára.
Čo múdre povedať záver ? Iba to, že niečo sa mi na tom veľmi nepáči až tak, že to trochu čímsi smrdí. Národ si to nezaslúži. Veď tie euráče nepadajú z neba….
Milan Španír, publicista