Je najvyšší čas odstrániť všetky umelé bariéry v myslení a otvoriť oči, aby sme ako jednotlivci, spoločnosť a napokon celé ľudstvo prestali odháňať veľmi nepríjemné otázky, ktoré v nás hlodajú, ale nebránia nám tváriť sa spokojne a užívať si život.
Ešte nie sme na Titaniku, ale keď sa na ňom ocitneme, už môže byť neskoro. Je paradox, ak toto isté podceňovanie platí, hoci pre slovenský národ zásadné nebezpečenstvo je o to bezprostrednejšie, že vojna je za našimi hranicami a nie hocijaká. Čosi zásadné a vskutku strašidelné nám povedal premiér Fico a myslí si to nielen on. Totiž, že vstup Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie /NATO/ je začiatok tretej svetovej vojny. S pravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou jadrovej vojny a možno fatálnej apokalypsy.
Hovoríme o NATO. Možno málokto komplexne tušil v začiatkoch v 1949, keď to bolo “nevinné“, niečo iba ako politické združenie, že po utvorení vojenskej štruktúry, neskôr paktu, spolu s Varšavskou zmluvou ako dvoch prvkov vzájomného odstrašovania pred použitím jadra, po zmene názvu v roku 1989 na alianciu, keď Varšavská zmluva zanikla, to zrazu bude také horúce. Lebo Ukrajina…Minimálne ako v roku 1962, keď sovietske rakety sa ocitli na Kube a americké Miami mali vlastne na dohľad. Trochu nadľahčene by sa dalo povedať, že chvalabohu, že vtedajší bratia Kennedyovci, jeden prezident, druhý minister spravodlivosti, obaja mladí, mali naozaj radi život. A ich náprotivok Chruščov sedliacky rozum.
Vráťme sa k zásadnej otázke z úvodu, kto to všetko zaplatí. Ide o dve roviny. Keby malo dôjsť k najhoršiemu, totiž, že by to všetko už „letelo“ a nemal by kto to zastaviť, ostaňme pri tom nepríjemnom pomyslení. Je to desivé rozmýšľať o najhoršom, čo si ani nevieme predstaviť, aspoň takto – ak mnohí z nás sa nevedia rozhodnúť, či na predlžený víkend si zájdu do Álp alebo Vysokých Tatier, v lete do Chorvátska alebo Grécka či Talianska, či si kúpime auto s elektrinou alebo hybridom, či strechu nad hlavou zvládneme s hypotékou a zdravie nás nepoloží na lopatky, resp. zvládneme výchovu detí, toto všetko a ešte všeličo iné by zrazu nebolo. Veď Hirošima s Nagasaki boli iba slabučkými predkrmami. Odpoveď v rámci tej prvej roviny je jednoznačná – zaplatíme to všetci. Možno jednorazovo a definitívne.
Nádej zomiera posledná. Skúsme sa pohybovať v druhej naznačenej rovine v situácii, ktorá by nebola ani jednorazovou a ani definitívnou platbou. Človeku sa nechce veriť, že pri uvedomení si nepredstaviteľného nebezpečenstva sa hoci len priemerný Američan nezamýšľa nad tým, ale treba mi to, aby som zhorel, keď ten život je len jeden, obyčajný, ale dosť bohatý a často samopašný holandský alebo nemecký dôchodca by chcel zameniť bezstarostné chvíle všade tam, kde položí prst na mapu, keby na mape by už nemalo byť nič, a pod. A tu mi prichádza na um možno nie celkom naivná idea v kontexte s prezidentskými voľbami v USA, ktoré sa už konajú a vyvrcholia o dva týždne. Nič nie je náhoda a všetko so všetkým súvisí. Ak vyhrá Trump a vylúčené to nie je, naozaj zastaví vojnu na Ukrajine? A jeden z horiacich knôtov sa uhasí? Zvykneme si hovoriť o dvoch správach tak, že jedna je dobrá a druhá zlá. Takže, tú dobrú zvesť som už vyslovil, aj keď som ďaleko od toho Trumpa pokladať za ideálneho mierotvorcu. Hoci, Nobelovu cenu mieru už dostali aj iní “lumeni“. Najlepšie by už bolo skončiť na tomto mieste, lebo dosť bolo hororov, ešte tú zlú správu. Položím otázku smerujúcu k bežnému občanovi a rovnako aj k renomovanému politickému pozorovateľovi, to je jedno, ku ktorej strane názorového spektra inklinuje, t. j. znova – kto to všetko zaplatí ? S podotázkou, či niekto vie povedať, kedy a komu v predlhej histórii Spojené štáty dali zbrane a vojenský materiál zadarmo ? /O dobromyseľnom darcovi Naďovi tam nebolo počuť…/ A ďalej, vie sa, že Sovietsky zväz /nástupnícke Rusko/ a skamarátená Veľká Británia, ako aj ďalšie krajiny, stihli zaplatiť do USA dlhy v rámci Zákona o pôžičke a prenájme z roku 1941 až v posledných rokoch? Okrem iného aj zlatom ? Že išlo o obrovské miliardy ? Je pravda, že niečo odpustené bolo, ale ak sú informácie správne, Rusko ešte má doplatiť do roku 2030 asi sto miliónov dolárov. /Len tak mimochodom, Spojeným štátom, kde svoj vládny dlh vyčísľujú na superastronomických 35 biliónov dolárov ! / A tu sme pri koreni veci. Na Ukrajinu a Zelenskému sa sypú miliardy dolárov. Zatiaľ. Čo z toho sú dary a čo pôžičky, nech vyčíslia múdrejší. Keď to bude treba splatiť, kto to bude ? Kto sa zaručil za ukrajinskému dlhy ? Nie aj my ? A ani o tom nevieme ? V Čechách sa už začínajú spamätavávať, ani generál Pavel už nenesie tak vysoko vojnovú pochodeň. Alebo sa niekto spolieha na to, že Ukrajina má závideniahodné prírodné bohatstvo a vlastne už tretinu černozeme nevlastní, ale aj ten zvyšok stojí za to ? Neplatia stále snahy rozparcelovať Rusko a keď to nejde, tak aspoň Ukrajinu ?
A stále tá neodbytná otázka – a kto to všetko napokon zaplatí ? Čo tak trochu viac novinárskej investigatívy ?
Milan Španír – publicista