Sú situácie, keď aj skúsený novinár, ktorý toho dosť zažil, sa zrazu hanbí, že patrí do rangu vraj „vyvolených“, ktorí ovplyvňujú myslenie ľudí a ktorých vo všeobecnosti pokladajú za mienkotvorcov. Ak sa nájdu aj takí, ktorí toto znehodnocujú. Niekoho nahnevá to, iného ono. V nasledujúcich riadkoch sa chcem venovať tomu, čo osobne pokladám za zahanbujúce a neľudské. 

A to sa ešte starostlivo vyhýbam silnejším slovám. Ukazuje sa, že je najvyšší čas zriadiť Etickú radu na pôde Slovenskej asociácie novinárov /SAN/, aby na mediálne prešľapy poukázala. Až do tejto chvíle som si dával veľký pozor a pri písaní  sa vyhýbam akémukoľvek nadŕžaniu. Či už koalícii alebo opozícii, pravici alebo ľavici, a pod. Novinár alebo aj ten, čo iba občas píše, podľa môjho presvedčenia by nemal ťažiť z toho, že niekomu nadbieha, kamsi sa mu strká a opačne, nedá dýchať protistrane, s ktorou nesympatizuje alebo rovno ju neznáša. O rodine Šimečkovcov som ešte nepísal. Nemýlim sa,  že najmladší člen je predsedom progresívcov, donedávna podpredseda parlamentu, jeho dedo Milan bol najprv zanietený komunista, keď ho z partaje vyhodili, stal sa disidentom. Druhý dedo, Eduard Friš bol šéfredaktorom krajne ľavicového denníka Pravda v rokoch 1947 až 1951. V auguste 1945 bol zvolený do sekretariátu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Čosi som počul o nadácii pomenovanej po dedovi Milanovi. Otec politika Martin M. Šimečka je novinár a spisovateľ. Literátov obdivujem. A zrazu prišlo ohromenie a vytriezvenie z obdivu. Ak Martin M. je spisovateľ, hlboko sklamal. Napísať včera o premiérovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi, citujem, že „Fico vidí len svoje postrelenie, tisíce Ukrajincov ho netrápia“, je podľa mňa v rozpore so zdravým rozumom. A dosť ohyzdné. Ak skoro každý spisovateľ sa štylizuje ako svedomie národa, čo chcel Šimečka st. implementovať do vedomia národa ? Asi, že je sebecké myslieť len na seba, na svoje brucho a ďalšie rozstrieľané orgány, keď niečo podobné sa sústavne deje v tisícoch prípadoch na Ukrajine ? A nielen tam ? Držať sa tejto zvrátenej logiky by znamenalo, že každá vražda je vlastne šuviks, veď vo vojne sú tisíce a niekedy aj milióny usmrtení, takže, no a čo ? Páchateľ by sa mohol brániť, že dajte mi pokoj, pozrite sa do Iraku, Juhoslávie, Vietnamu, na Ukrajinu, na územie Ruska do Kurska, do pásma Gazy – a to by sa dalo pokračovať. Nepripadá to ako rozvrat myslenia ? A následok ? V reakciách čitateľov na Šimečkovo posolstvo Ficovi, ktorý myslí len na seba a vraj nie aj na tisíce Ukrajincov možno čítať, ako to ľudia preciťujú. Nenávisť a zloba. A opäť sa preslávila Tódová. V rozhovore so Šimečkom počas pobytu na Ukrajine možno čítať aj toto : „Počuješ výbuchy, strely ako dopadajú. Zdôrazňovali nám, že to strieľajú Ukrajinci“. A teraz nasleduje čosi, čo ťažko uveriť. „Keď človek počuje sirény, keď je na mieste, ktoré zasiahla ruská strela, a cítiť smrad spáleniny, ešte sa z toho dymí, ten kontrast je obrovský…“

Takže, ukrajinské strely voňajú ako konvalinky a ruské ? No otrasné. Smrad a spáleniny. Tá novinárska kolegyňa sa tuším volá Monika. Žiada sa poznamenať, Monika, Monika, zrejme si ešte nič poriadne nevoňala… Pokiaľ ide o atentát na premiéra Fica, bol spáchaný „deviatkou“.  Zbraňoví nadšenci vedia, že ide o „kanón“, ktorý zabije aj slona. Istý kamarát lekár mi  vysvetľoval, aký strašný je mechanizmus prenikania projektilu uvedeného kalibru do ľudského tela, čo to urobí s mäsom, tkanivom, cievami a inými prekážkami, nehovoriac o šoku. Nebudem opisovať ďalšie podrobnosti, pri počúvaní mi bolo nevoľno. Premiér Robert Fico nebol len „postrelený“ „deviatkou, išlo o teroristický atentát na predsedu vlády a mýlia sa ctihodnosti na najvyššom súde, ak odmietajú uznať, že to bol teroristický skutok proti vláde, štátnemu zriadeniu. Právnické formulácie sú nám na figu, ak sa obchádza to podstatné. Veď usmrtením Fica by automaticky padla vláda. A to, že nedošlo k usmrteniu, bola len náhoda, chýbali milimetre, ani nie centimetre.

Ak Martin M. Šimečka tvrdí, že „Robert Fico vidí len svoje postrelenie“, malo by znamenať, že spisovateľ vidí do hlavy obete. No nevidí. Pokiaľ by si nedajbože skúsil „vcucnúť“ pár projektilov z deviatky do svojho tela, bolo by náležité, aby to „len postrelenie“ vnímal tak, ako každý normálny človek. Či by si pri tom mrmlal, že je tam toho, veď inde každú minútu zomierajú desiatky, tisíce, ba aj státisíce a milióny ? Veď som iný ako ten egoista Fico… Kam sme sa to dostali ?

Milan Španír, publicista