Žurnalistická organizácia Slovenská asociácia novinárov /SAN/ si pri svojom vzniku v roku 2000 dala do vienka, ako základný princíp svojej činnosti, podporu slobody a plurality médií v SR v rámci mediálneho priestoru i slobody prejavu. Pri rešpektovaní záväzkov v rámci Rady Európy, medzinárodných dohovorov, národno-štátnych záujmov. Prepojenie vnútornej a zahraničnej politiky je v centre pozornosti. Zhodnotíme to na nadchádzajúcom decembrovom sneme.
Nasledovné riadky nebudú tradičným komentárom, ale zamyslením s ťažiskom na pohľad za naše hranice. Začnem premiérom Robertom Ficom, ktorý absolvoval určite neľahké rokovanie s kolegom Šmyhaľom. Najmä dva aspekty upútali mimoriadnu pozornosť. Po prvé, ukrajinské potvrdenie tvrdého postoja Zelenského, že o „tom“ nechce ani počuť, čím mal na zreteli zastavenie tranzitu ruského plynu. A po druhé, Ficove vyhlásenie, že „bezpodmienečne“ podporujeme vstup Ukrajiny do Európskej únie. Nad týmto vyjadrením mnohí zdvihli obočie, ale je jasné, že toto slovo má iný význam v slovníku slovenského jazyka a iný v politickom žargóne. Ak iné štáty dlhé roky museli váľať pred sebou balvan prekážok a plnenie podmienok, a to v mierových časoch, kto a kedy sa toho dožije v prípade kyjevského režimu ?
Prečo sa vracať k rokovaniam v Užhorode, keď už boli „prežuté“ zo všetkých uhlov pohľadu ? Najmä preto, že Ukrajina predstavuje obrovský problém vo svetovej politike a ešte bude. Najprv trochu pripomenutie významu pojmov. Skratka CIA znamená Central Intelligence Agency a po slovensky to je Ústredná spravodajská služba Spojených štátov /USA/. Niečo ako kedysi u nás ŠTB alebo teraz SIS. Čiže, tajná služba. Šéfovia v Amerike si sadli s britskými a inými kolegami a uverejnili správu, že svetový poriadok je ohrozený spôsobom „nevídaným“ od čias studenej vojny. A hovorili najmä o Ukrajine. Ak si predstavíme rozpočet CIA a jej renomé, asi to nemožno brať na ľahkú váhu. Či to vysvetlili aj svojmu najvyššiemu šéfovi a ešte stále slúžiacemu prezidentovi Bidenovi, nie je známe. Možná nástupkyňa v úrade Kamala, keď sa to dozvedela, od úžasu asi privrela ústa. Jej súper v nadchádzajúcich voľbách Donald sa tvári vážnejšie, ale čo si o tom všetkom myslí, najskôr vie len on.
Novinári, ktorí sústavne píšu o poriadku, presnejšie neporiadku, bordeli, chaose, nenávisti, nevraživosti a ďalších negatívnych prejavoch, čo nás na planéte Zem sprevádza na každom kroku, vidia a pociťujú roznecovanie plameňov. Aj v Amerike. Ak tam budú pokračovať v rozdávaní zbraní každému, asi sa z toho nevyhrabú. Inak, „spôsob nevídaný od čias studenej vojny“… Vetná konštrukcia a logika veci akoby naznačovala, že práve počas tej vojny studenej to bolo tiež „nevídané“. Teda rovnako zlé alebo možno ešte horšie. Nebolo, dnes to je nevídanejšie. Horšie a nebezpečnejšie. Najmä mladších čitateľov možno bude zaujímať, že uvedený pojem je druh vojnového konfliktu. Konkrétne, išlo o skrytý konflikt medzi USA /NATO/ a vtedajším Sovietskym zväzom, / Varšavskou zmluvou/ presnejšie medzi Západom a komunistickým blokom, keď USA a ZSSR sa stali súperiacimi jadrovými veľmocami.
A prečo to bolo menej zlé ako teraz ? Lebo tie veľmoci a vojenské bloky nimi reprezentované jednoducho žili v atmosfére vzájomného odstrašovania. A rovnováhy. Vy zničíte nás, my zničíme vás. A punktum. Vedel to aj mysliteľ Václav Havel, keď tvrdil, že keď skončí Varšavská zmluva, zanikne aj NATO. Cárstvo mu nebeské, ale potkol sa. Varšavská zmluva odišla do zabudnutia, dokonca vďaka dôverčivému Gorbymu /Gorbačov/ aj Sovietsky zväz – a NATO prekvitá. S tým rozdielom, že už ho nevoláme pakt, ale aliancia. Vtedy bolo to spomínané odstrašovanie, aj rovnovážny stav. Báli sme len toho, aby nejaký plukovník nekontrolovateľne nestlačil nejaký červený gombík, aby často podpitý Boris Nikolajevič neurobil hlúposť, prípadne Bush a podobní sa nezahrali na kovbojov. A dnes? Je predsa veľký rozdiel, či raketa na Moskvu letí päť minút alebo polhodinu. A o to ide. Aj vďaka situácii na Ukrajine.
A predsa vtedy, počas studenej vojny, sme žili pocitmi, že nič sa nemôže stať. Veď kto si želá zhorieť v atómovej vojne ? Platilo určité status quo. Rusi museli odísť aj s raketami z Kuby, USA sa trochu stiahlo z Turecka. Gorby, ktorému neskôr udelili Nobelovu cenu za mier, uveril gentlemanskej dohode, že NATO sa nebude rozširovať a približovať k hraniciam vtedy ZSSR a dnes Ruska. Máš ho vidieť, škoda reči. Na Putina, či Kamalu, Donalda a iných svetových vodcov nemáme dosah. Na seba samých áno. Tu treba začať. Ak žijeme v spoločenstve nazývanom štát, trvajme na prísnom poriadku. Od maličkostí až po veľké veci. A na to je vláda, aj opozícia. Tí prví nech vládnu, tí druhí nech strpia aj trochu okresania tej tzv. demokracie, ak sa odkláňa na stranu anarchie a taktiky čím horšie tým lepšie.
U nás doma by sme si poriadok mali urobiť sami. Čo najskôr. A bezpodmienečne…
Milan Španír, publicista