V nasledujúcich riadkoch popri zmienke o živej problematike, t. j. ľudských plodoch, pôjde aj o zovšeobecnenie situácií, s ktorými sa stretávame tak často, že z toho hlava pobolieva. Keď sedíte pred obrazovkou televízora alebo počúvate rádio a jasne vnímate, že ktosi vás chce oklamať, dokonca ohlúpnuť. Cítite, že ide o neslušného človeka, ktorý vie rozprávať, ale to je jeho jediná prednosť. Inak to je zjavný manipulátor.
Najprv teda o ústavnej činiteľke Plavákovej a jej výroku o. i. tom, že plod v tele matky nemá právo na život. To vyvolalo prudkú reakciu kolegu a parlamentného poslanca Huliaka. Nie som odborník a v téme sa z medicínskeho hľadiskaneviem zodpovedmne orientovať. Čo mi však prekáža na právnikoch je to, že to všetko krútia a tvária sa, že Plaváková nebola správne pochopená. Poviem len jedno – ak plod v tele matky, ako to deklarovala spoza svojho miesta v parlamente inkriminovaná poslankyňa, nie je subjektom práva, potom očakávam odpoveď, prečo takýto plod je zákonitým dedičom ? Pravdaže, ak sa nenarodí živý, stráca právo dediť. To je hádam elementárna logika. Ak sa niekto odvoláva dokonca na ústavný súd vo veci práva na život plodu, pozrime sa na čl. Ústavy SR a čl. 15. Citujem: „Každý má právo na život“. A pokračujem druhou vetou článku, že „ľudský život je hodný ochrany pred narodením“. A hádam stačí. Treba vziať rozum do hrsti a nedať sa ohlupovať.
A čo my, žurnalisti, združení v Slovenskej asociácii novinárov /SAN/ ? Prispejeme k dobrej ceste tak, že na pravidelných stretnutiach budeme debatovať a uverejňovať výstupy vychádzajúce z odbornosti a dlhoročných skúseností. Čo teda s tým, aby sa občania nerozčuľovali, ak sa zjavne stávajú predmetom manipulácii ? Možností je viac. Vo verejných debatách pred kamerami a mikrofónmi by stálo za úvahu uzákoniť úzus, že netreba k tomu pustiť politika, ak vopred nepodpíše záväzok, že si bude ctiť a vážiť debatujúceho súpera, neurážať osobnými a podpásovými úletmi, rešpektovať moderátora, neskákať do reči, a pod. Inak, mikrofón sa vypne. Ide o to, aby sa nestalo, aj šikovnej moderátorke a moderátorovi, že rezignuje a vlastne bez mihnutia oka a inej adekvátnej reakcie počúva politika, ktorý s prepáčením, vytrvalo hovoril a hovoril a, najmenej päť minút, žiaľ, aj výmysly, polopravdy, sem-tam klamstvá, dokonca aj urážky na adresu iného spolubesedníka. A čo na to niekedy moderátori ? Keď vytrvalý rozprávač konečne lapal dych na ďalšie pokračovanie, stáva sa aj to, že moderátor to uzavrie, že vraj dobre. Ak toto „dobre“ malo byť potvrdenie hovoreného autoritatívnou inštitúciou, ako je rozhlas a televízia, ďakujem pekne. Navyše, keď sa neposkytne možnosť tomu druhému, zjavne slušnejšiemu, sa brániť, ale prejde sa na úplne inú tému. A vlastne ide najmä o to, aby nevyhrávali tí neslušní a neprehrávali všetci. Stojí to za zamyslenie ? Určite áno.
Milan Španír, publicista