V rámci masového nedeľného rodinného pochodu v Košiciach slúžilo sväté omše sedemnásť biskupov a dvaja vikári. Prečítali aj pápežov list. Vďaka bohu aj za to. Vedia, že veriaci chcú niečo počuť, lebo spoločnosť je tak rozhádaná, že čaká na pohladenie duše – a toto bola príležitosť.

A čo my, novinári ? Keď už nehladiť, tak aspoň dobre informovať. A ak komentovať, zahľadieť sa do svedomia. Ako to vyzerá v našej žurnalistickej obci ? Čo o tom vie verejnosť ? Neklamme si, nemáme dobrú povesť a dôveru. Vo všeobecnosti, bez ohľadu na to, kto kde patrí alebo ako píše a hovorí. Alebo aj vôbec nehovorí. Len tak na okraj. Keby sa urobil seriózny prieskum, koľko ľudí by vedelo, ako to je napríklad so stavovskými organizáciami. Stojí za to pripomenúť, žedo zmien v novembri 1989 to bol jediný Zväz slovenských novinárov. Následne vznikol Slovenský syndikát novinárov spriaznený s aktuálnou mocou. Ten sa nerozpakoval nanominovať sa do následníctva a odsunúť na úplne vedľajšiu koľaj prípadných konkurentov, najmä Združenie slovenských novinárov, či neskôr Slovenskú asociáciu novinárov /SAN/. Keby len odsunúť – všetok majetok si uchmatol syndikát. Nie ako Mečiar, keď pri delení štátu dbal o slovenský aspoň tretinový podiel. Neradno ísť do podrobností, verejnosť to až tak veľmi nemusí zaujímať. Možno len tých, ktorí chodili na pivko na prízemí budovy na Župnom námestí. Na priečelí sa skvel nápis Dom novinárov. Či ten nápis sa zachoval, nie je podstatné. Ak dom vlastnili novinári, už len nostalgicky sa naň pozerajú a vedia, že nový majiteľ odkiaľsi z Kanady možno ani nevie, čo má a z čoho to pochádza. Svojou šikovnosťou alebo prefíkanosťou a vďaka babráctvu tých druhých si pripísal viacmiliónovú lukratívnu budovu, ktorú v „revolučných“ rokoch štát daroval žurnalistom. Nemal by niekto za krádež novinárskeho „svätostánku“ niesť zodpovednosť ?

A  už roky veľká časť vzácnych ľudí aj z hľadiska veku, vyše 800 členov SAN, sa nemá ani len kde schádzať. To, že ide aj o postarších ctených novinárov je dôležité pripomenúť, lebo zbesilo sa natriasať ako niekto sa nevedia alebo nevládzu, a preto sa im štát neodvďačil ani nejakým tým centom z dotácií. A čo často povýšeneckí syndikátnici ? Fungujú vôbec ? To asi vedia len oni sami. V decembri SAN chystá významnú schôdzu. Popri zriadení Etickej komisie pôjde aj o to, ako lepšie využiť poriadne naakumulovanú energiu tých stoviek starších i mladých členov, ktorí roky trpia tým, že k celoplošným printovým médiám nemajú takmer žiadny prístup. Už nemáta smutnoslávne 28. poschodie STV, /zainteresovaní dobre vedia, o čo išlo/. Ale k lepšiemu sa to neuberá. A rozhlas alebo televízia ? To je rovnako tristné. Keď nás teda čaká konsolidačná smršť, nemala by nasledovať aj mediálna ?  A už len na záver tohto zamyslenia. Naozaj nám vládne Fico ? Nie náhodou ešte viac médiá a tí, ktorí ich vlastnia ? Sú u nás aj ľudia, ktorí možno oprávnene nevedia prísť na chuť žurnalistom. Ibaže, povedzme si otvorene – keby „zmizli“ zo sveta všetky médiá, nedozvedeli by sme sa ani o povodni na Dunaji, ak nebývame v hlavnom meste. Takže, aj novinárov nám treba. Niečo by bolo treba vedieť aj o príprave týchto „kádrov“. Tak ako sa z človeka, ktorý sa záhadne dostal na medicínu a nemá zabudovaný empatický vzťah k inému človeku sa nikdy nestane dobrý lekár, ani dobrý novinár nespadol z neba. Navyše, keď ho držia pod krkom bohvie akí vlastníci a odkiaľ sú… Napriek tomu je na čom stavať. Dôveru si treba získavať. Aj to je jeden z veľkých a ušľachtilých cieľov našej Slovenskej asociácie novinárov. Už je načase, aby na spomínané podujatie na začiatku decembra si našla cestu aj kamera STVR. Uvidíme.

Milan Španír, publicista