V ostatnej dobe vzniká hysterická až búrlivá polemika okolo Fondu na podporu umenia. FNPÚ vzniklo v roku 2014 ako verejnoprávna inštitúcia zabezpečujúca podporu umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu. Ministerstvo kultúry (min. Maďarič) prenieslo niektoré podporné kompetencie na novovzniknutú organizáciu FNPU, nakoľko agenda okolo podpory umenia ministerstvo neúmerne zaťažovala. Ďaľším dôvodom (asi) bolo aj pozbavenie sa istej zodpovednosti a odolávaniu tlaku po výbere poskytnutých grantov – teda kritike hlavne neúspešných kandidátov.

Fond následne začal kreovať svoju štruktúru vo výberových konaniach: Riaditeľ / Rada / Dozorná komisia / Odborné komisie…..Takto by to bolo úplne v poriadku, lenže….. Lenže….. Výraznú väčšinu funkcií získala určitá skupina názorovo až ideologicky spriaznených s vedením fondu. Samozrejme, že mi neprináleží ako výtvarníkovi komentovať všetky programy, budem sa venovať len programu 1.4 – teda Vizuálnemu umeniu. (Aj keď predpokladám že v ostatných programoch bola situácia obdobná) Do programu 1.4 sú zahrnuté: Tradičné médiá, fotografia, nové médiá, úžitkové umenie, produktový dizajn, grafický dizajn, textilný a odevný dizajn, architektúra a iné alternatívne formy umenia. Napočítal som teda 11 okruhov v programe 1.4. To by znamenalo, že každý okruh by mal mať (demokraticky) cca +-10%  z pridelenej sumy pre program 1.4. Ale nestalo sa tak. FNPU počas svojej 10 ročnej činnosti preferoval hlavne “nové médiá, konceptuálne projekty, performance a alternatívne formy umenia”. Zároveň aj akvizície (nákupy diel do galérií) sa robili v tomto duchu – teda len diela “vyvolených”. Klasické (poctivé a remeselne zvládnuté) projekty, alebo ak chcete “komorná tvorba”, teda maľba, grafika, keramika, sochárstvo, sklo, textilné výtvarníctvo, fotografia) “ťahali za kratší koniec” a grant bol pridelený len veĺmi sporadicky, čiastočne, alebo vôbec. Naproti tomu “nové progresívne projekty” mali bohatú žatvu….. A toto je kameň úrazu….

Napríklad galérie už dopredu vedeli, ktoré projekty sú bez šance a ktoré “určite prejdú”.  Podľa toho sa aj správali, veď klasické umenie malo v komisii len jedného zástupcu. Veľmi pejoratívne by sa dalo povedať: “Čím väčšia hlúposť – tým bola väčšia šanca na úspech”….(česť výnimkám). Umelci klasických techník často ani nevedeli prekonať komplikované a náročne formulovanie žiadosti, či komplikované vyúčtovanie a toto úsilie na základe zlých skúseností čoskoro vzdali, utiahli a uzavreli sa do svojich ateliérov, kde tvorili “za svoje” a neskôr aj vystavovali “za svoje” bez akejkoľvek podpory. To vytvorilo dojem, že umenie podporované a naviazané na FNPU je to “pravé štátom podporované umenie” veď iné projekty vlastne ani neboli predkladané. To sa využívalo celých 10 rokov. Myslím si, že umenie „nových médií“ a „klasických médií“ môžu spolu koexistovať, ale v spravodlivom a vyváženom pomere. Treba však najprv ukončiť hru na jednu bránku…..a určiť nové pravidlá.

Róbert Němeček, bývalý riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave