Po odvolávaní podpredsedu parlamentu to zatiaľ  nevyzerá tak, že by sa zatriasla zem, stačí veľká voda alebo to azda spolu nesúvisí. Skôr ide o to, čo sa o tom dozvedá verejnosť, ako o tom informujú médiá. Pri tej potope ťažko krivo obviňovať vládu, veď rovnaké, ba aj väčšie problémy majú susedné štáty. Moji mladší kolegovia v žurnalistickej branži sa teraz na mňa nahnevajú. Pravdaže, česť výnimkám, nie každý by si zaslúžil skončiť vo vreci a v potoku. Ak totiž naši novinári vo veľkej väčšine zjavne tendenčne informujú a ešte viac tendenčne komentujú, zamýšľam sa nad tým, či dostávajú pokyny od chlebodarcov, čo je jedno vysvetlenie alebo sami sa predháňajú vo vymýšľaní často až zákerností. Dal by sa o tom písať román. Zmienim sa o spomínanej aktualite zo včerajška. Nuž, áno, predseda strany a podpredseda parlamentu sa sťahuje z kancelárie. Skúsme sa pozrieť, ako túto udalosť predstavili takmer všetky médiá. Takmer jednomyseľne za verejnosť dozvedela, že Šimečku odvolala koalícia. Nie je skôr pravda, že na rováši to má Národná rada Slovenskej republiky ? A rovnako k pravde má blízko aj to, čo by sa mohlo vypichnúť v titulkoch, že Šimečku neodvolala opozícia. Nuž áno, za abdikáciu hlasovala koalícia. Takmer ako jeden muž. Niekto povie, mali to nadiktované. No, traja boli mimo. Rozhodli sa slobodne. Za opozíciu hlasoval jeden. Nie takmer, ale určite ako jeden muž a jedna žena. Nemali to náhodou tiež nadiktované ? Ale účinnejšie ? Bolo to ako v totalite ? Alebo našla sa jedna čierna ovca? Otázky sú priliehavé, lebo pri tajnom hlasovaní ťažko niekoho kontrolovať, s výnimkou, že neprevezme hlasovací lístok. Ľudí zaujíma, ako to, že opozícia postupovala takto jednomyseľne a okázalo. To naozaj myslia celkom totožne ? Čím to je ? Boja sa, že sa nedostanú na kandidátku, ak nesplnia direktívu strany alebo úzkeho vedenia ? Alebo to zariadil Majerský, ktorého kresťanské DH má najbližšie k duchovnej sfére a k tomu, čo majú mať v hlavách ? Slovom, ak otitulkujeme Slovensko, že to koalícia poslala Šimečku do obyčajnej poslaneckej lavice, je to len časť pravdy, lebo dnes i zajtra a do budúcnosti ostane faktom, že hlasoval parlament. To, že jeho časť sa „pozabudla“, nič nemení na tom, že aj o sto rokov, ak sa o to niekto bude zaujímať, bude úplne jedno, kto kde bol, keď sa hlasovalo.

Len perlička na okraj – vie sa, koľko poslancov – tuším sa to volalo snem -hlasovalo za vznik Slovenského štátu ? Malo ich byť sto. Lenže, vraj jeden nehlasoval. Údajne musel odbehnúť na WC. Neskôr sa cítil ako hrdina. Aby som neuvádzal drobnosti až do polnoci, sú aj horšie veci. V rozhlase redaktor šíril o Ficovi, že útočí na Hlas, že poberá milióny zo štátnych dotácií, veľký priestor dostala super múdra Remišová, že prídeme o všetky eurofondy a nebudú nemocnice, vlastne nič, že všetci zlodeji v reťazcoch už absolvovali testy o trestnej novele a rabujú, až sa práši, a pod. Ešte jedna poznámky na okraj. Vyliahlo sa nám množstvo novinárov, ktorí robia hanbu. Existuje Slovenská asociácia novinárov /SAN/ s takmer osemsto členmi a viacerí z nich, ktorí by vedeli priložiť ruku k dielu a ukázať, ako sa to má robiť, lenže, ako ? Za desiatky rokov od štátu ani cent, kdeže sa porovnať s tancovaním istej hviezdy ? Ale nejde o to, skôr sa treba pýtať, prečo ani jedna vláda nesiaha do osvedčených zdrojov a občanov otravujú žurnalistické nedorobky ? Najmä vo verejnoprávnych inštitúciách ?

Ak SAN čoskoro zriadi Etickú radu, sľubujem si od toho veľa. Je načase zabrániť, aby sme sa v žurnalistickej oblasti vracali do stredoveku, keď prezentovanie pravdy, napr. na upálenie bosorky stačilo hodiť ju nahú do veľkej vane a hurá, tá pravda sa ukázala. Ak sa utopila, bosorkou nebola. Ak nie, pozorní Koniáši rozhodli a čochvíľa aj tak bolo po nej. A v čom sa to podobá dnešku ? Keď sa ľuďom rafinovane, vytrvalo a dlhodobo vtĺka čosi do hlavy, aj keď len po troške, nečaká nás nič dobré. Čosi naozaj treba robiť.

Milan Španír, publicista